Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Ním vzniklo všetko a bez neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. (Ján 1,1-4)

Žiť bez Boha bolo pre mňa úplne prirodzené. Viedla ma k tomu rodina a vo veľkej miere k tomu prispeli aj historické udalosti a vysťahovanie babičky zo Sudet. Taká samozrejmosť, akou je návšteva akéhokoľvek kostola, bola pre mňa vzácnosťou, ktorú som ju prežila len pri dvoch alebo troch rodinných pohreboch. Chrám bol pre mňa akoby také nezvyčajné múzeum. .
Pod pojmom „veriaci“ som si predstavila ľudí, ktorí chodili do kostola, modlili sa a dodržiavali nejaké zvyklosti. Keď som však bližšie spoznala niektoré osoby, ako správny ateista som to v duchu zhodnotila. Nevyšla mi z toho rovnica – veriaci rovná sa dobrý, spravodlivý alebo svätý. Nedokázala som rozlíšiť pojmy viera a cirkev. Neskôr prišlo obdobie, keď na mňa začali pôsobiť rôzne vplyvy poloprávd ako jóga, numerológia, tatvické hodiny, tarotové karty a podobne. Zrazu som zistila, že niečo také nechcem prijímať, aj keď v tom čase mi to pripadalo zaujímavé, dokonca až vzrušujúce. Cítila som, že je to niečo zavádzajúce, aj keď som nedokázala identifikovať prečo. Možno by som bola našla odpoveď v evanjeliách, ktoré som začala sama študovať. Lenže moje prijímanie pravdy bolo ako semeno zasiate na skalu – a to zas a znova každý rok. Nebolo sily, ktorá by ma dokázala posunúť, aby som bola schopná od základov zmeniť spôsob života. Bol príjemný a hektický, niekedy až zakázaný. Jednoducho som žila „naplno“.
Obrat nastal, keď som dostala ponuku na stretnutie s kazateľom, ktorý bol ochotný so mnou hovoriť o otázkach, ktoré ma trápili. Potom prišla návšteva zboru, v ktorom som už zostala. Všetko sa to odohrávalo v čase, keď som bola takmer na dne a topila som sa vo svojich problémoch. Bolo mi jedno, čo na moje rozhodnutie povedia ostatní.
Na prvú biblickú hodinu som prišla s presvedčením, že sa chcem dať pokrstiť. Vedela som to už niekoľko rokov, pričom rozhodujúca bola pre mňa výpoveď Jánovho evanjelia. Pri jeho čítaní mi tiekli slzy radosti a pokory a aj vďaka tomu som dokázala svojej rodine vyjadriť jednoznačný postoj: „Rozhodla som sa a vy sa s tým musíte vyrovnať. Je to moje rozhodnutie, od ktorého neustúpim.“
Dodnes ďakujem Bohu za silu, ktorú mi dal. Ďakujem za spoločenstvo zboru, v ktorom som našla druhú rodinu. Takisto ďakujem za záchranu môjho manželstva a predovšetkým za záchranu mňa samej.

Bože, ďakujem Ti, že som v pravý čas stretla pravých ľudí. Pane, Ty presne vieš, keď je naše srdce pripravené. Ďakujem Ti, že si mi opakovane dával šancu. Ďakujem Ti, že ma učíš pokore. Som Ti za to vďačná.

Dana Vrbová