On im odpovedal: „Aj ja sa vás niečo opýtam. Povedzte mi: Jánov krst bol z neba a či od ľudí?“ Oni uvažovali a medzi sebou si hovorili: „Ak povieme, že z neba, povie: ‚Prečo ste mu neuverili? Ale ak povieme: ‚Od ľudí,‘ všetok ľud nás ukameňuje, lebo ľud je presvedčený, že Ján je prorok.“ Odpovedali teda, že nevedia, odkiaľ.

Lukáš 20,3–7

Na nádvorí chrámu sa opäť zhromaždil dav. Niektorí prišli, aby sa pripravili na blížiacu sa Veľkú noc; väčšina je tu kvôli Ježišovi. Čakajú na ďalšie jeho kázanie v nádeji, že konečne vyvolá vzburu proti cisárovi.

Chvíľu po tom, ako začne kázať, sa k nemu cez zástup pretlačia veľkňazi a zákonníci. Jeden z nich sa ujme slova a povie: „Povedz nám, akou mocou to robíš alebo kto ti dal túto moc?“ (Lk 20,2) Keďže týchto duchovných vodcov už poznáme, je nám jasné, že touto otázkou sa opäť snažia Ježiša nachytať.

Zástup stíchne. Všetci čakajú na odpoveď. Aj Ježiš vie, čo majú za lubom. Namiesto odpovede im položí otázku. Tí, ktorí sa ho pokúšajú chytiť do pasce, chytia sa do nej sami. Keď na to prídu, predstierajú, že nevedia.

Veľkňazi, zákonníci a starší veľmi radi predvádzali svoje vedomosti. Teraz ich Ježiš zahnal do slepej uličky ich vlastnou taktikou. Preto radšej tvrdia, že nevedia, ako by mali priznať pravdu. Namiesto pokánia plánujú Ježiša zabiť, pretože ich srdcia ovládla nenávisť.

V živote sa dostávame do situácií, keď je efektívnejšie použiť protiotázku namiesto odpovede alebo radšej vôbec neodpovedať. Napríklad keď sme si istí, že pýtajúcemu sa nejde o pravdu, ale chce nás buď zosmiešniť alebo dostať do slepej uličky.