Keď sa chystáte na modlitbu, odpúšťajte všetko, čo proti niekomu máte, aby aj vám váš Otec na nebesiach odpustil vaše previnenia. Marek 11,25

Snáď všetci veľmi dobre poznáme (možno dokonca aj naspamäť) modlitbu „Otčenáš“. Je v nej len jediná myšlienka, ktorú Ježiš nejakým spôsobom komentuje a rozvádza, a to potreba uvedomiť si súvislosť medzi Božím odpustením nám a naším odpustením druhým (možno by bolo lepšie v oboch prípadoch použiť termín „odpúšťanie“).
To, aká je to pre nás citlivá a osobná záležitosť, ilustruje nasledujúci príbeh. Istá žena si vypočula úvahy kazateľa. Po kázni za ním prišla s prosbou, či by sa s ňou mohol modliť. Vyzval ju, aby po ňom opakovala slová a myšlienky práve modlitby „Otčenáš“. Keď sa dostali k slovám: „…a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, dokázala zo seba dostať len „… a odpusť nám naše viny…“ Kazateľ sa potom pýtal, prečo nemôže pokračovať ďalej. So slzami v očiach mu povedala, že to nejde, pretože v jej živote je niekto veľmi blízky, komu odpustiť zatiaľ nedokázala a v súčasnosti ani odpustiť nedokáže.

Pane Ježišu, prosím Ťa, nech dnes s Tvojou pomocou a v Tvojej sile dokážu nielen naše ústa, ale aj srdce vysloviť: „Odpusť nám naše viny…“, a nech sme ochotní odpúšťať našim blížnym s nádejou, že aj oni budú rovnako ako Ty odpúšťať nám.

Libor Škrla