Keď kráľ vošiel pozrieť na hodovníkov, videl tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha. Povedal mu: Priateľ môj, ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho? On onemel. Vtedy kráľ povedal sluhom: Zviažte mu nohy a ruky a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo je veľa povolaných, ale málo vyvolených. Mat 22,11-14

V Ježišovom rozprávaní o kráľovi, ktorý pre svojho syna vystrojil nádhernú hostinu, sa dostávame k pointe. Hodovná sieň je plná hostí. Fanfáry oznamujú príchod panovníka. Všetci vstávajú, aby sa poklonili.
„Keď kráľ vošiel pozrieť na hodovníkov, videl tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha. Povedal mu: Priateľ môj, ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho? On onemel. Vtedy kráľ povedal sluhom: Zviažte mu nohy a ruky a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo je veľa povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mat 22,11-14) Medzi svadobčanmi je hosť, ktorý nemá vhodné rúcho na túto slávnosť. Vzhľadom na to, akí hostia prišli, by sme sa mohli diviť, že taký človek je tam len jeden. To je však naše posudzovanie, ktoré vychádza z našej súčasnej skúsenosti. Predstavujeme si bezdomovcov, ktorí by na svadbe tiež neunikli nielen pozornému oku, ale ani nášmu čuchu. Na kráľovej hostine je však všetko inak. Viem si predstaviť, ako sa pozvaní chudáci snažia pripraviť čo najlepšie na túto slávnosť. Majú len jedno oblečenie, a tak si ho pred cestou vyperú v rieke, aby boli čistí. Pri príchode do kráľovského paláca ich čaká prekvapenie. Každý hosť dostáva nádherné rúcho. Keď si ho oblečie, nikto nezistí, že nepatrí do kráľovskej rodiny. Všetci sú nadšení a svoje „handry“ radi vymenia za kráľovský odev.
Jeden človek však nie je taký nadšený ako ostatní. Odmieta kráľovské rúcho. Myslí si, že to jeho je rovnako kvalitné ako to kráľovské. Podarí sa mu dostať dovnútra. Spokojne čaká na kráľov príchod. Verí, že panovník ho pochváli za to, koľko investoval do oblečenia na svadbu.
Ježišovo rozprávanie mi pripomína príbeh z knihy proroka Zachariáša. „Potom mi ukázal veľkňaza Jozuu, ktorý stál pred Hospodinovým anjelom. Po jeho pravici stál satan, aby na neho žaloval. Hospodin povedal satanovi: Nech ťa Hospodin pokarhá, satan! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem! Či on nie je obhorok, vytrhnutý z ohňa? Jozua bol oblečený v špinavom odeve a stál pred anjelom. Tým, čo stáli pred ním, odvetil: Vyzlečte mu špinavý odev! Jemu povedal: Pozri, sňal som z teba tvoju vinu, aby som ťa obliekol do slávnostného rúcha! Potom povedal: Položte mu na hlavu čistý turban! Vtedy mu položili na hlavu čistý turban a obliekli ho do šiat; Hospodinov anjel pritom stál.“ (Zach 3,1-5) Farizeji a zákonníci, ktorým Ježiš tento príbeh rozpráva, sa spoliehajú na svoje zásluhy. Majú pocit, že ich pobyt v nebi bude pre Boha poctou. Keď ich Ježiš vyvádza z omylu, ich nenávisť k nemu je ešte väčšia.
Ako dostali hostia pri vstupe na hostinu krásny kráľovský plášť, podobne dostaneme my pri vzkriesení nádherné šaty. Boh nás oblečie do svojej spravodlivosti. Našej povahe dodá to, čo jej chýba k dokonalosti. Naše nové telo už nebude podliehať starobe.

Pane, ďakujem Ti, že sa nemusím spoliehať na svoju vlastnú spravodlivosť. Už teraz chcem žiť svätým životom. Ďakujem, že ma meníš na svoj obraz. Teším sa na okamžik, keď si pri vzkriesení oblečiem rúcho Tvojej spravodlivosti.