Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali a hnali ho von z mesta. Vyviedli ho až na kraj vrchu, na ktorom bolo postavené ich mesto, aby ho odtiaľ zhodili.

Lukáš 4,28.29

Ešte pred chvíľou hľadeli všetci plní očakávania na muža, ktorý im čítal slová proroka Izaiáša. Uvedomili si, že pred nimi stojí dlho očakávaný Mesiáš. Ich predstavy však boli úplne odlišné od toho, čo videli. Preto dúfali, že im Ježiš poskytne nejaký viditeľný a hmatateľný dôkaz.

Ježiš nenaplnil ich očakávania a neurobil žiadny zázrak. Namiesto toho im povedal: „Pravdu vám hovorím: Za čias Eliáša, keď sa nebo na tri roky a šesť mesiacov zavrelo a v celej krajine nastal veľký hlad, bolo v Izraeli mnoho vdov. Ale Eliáš nebol poslaný k nijakej inej, iba k vdove do sidonskej Sarepty. A za čias proroka Elizea bolo v Izraeli mnoho malomocných. No nikto z nich nebol očistený, iba Naamán zo Sýrie.“ (Lk 4,25–27)

To, čo nasledovalo, potvrdilo, že Ježiš ich dobre poznal. Ich konanie odhalilo ich skutočný duchovný stav. Obdivné pohľady vystriedala nenávisť a hnev. Ich ústa namiesto chvály kričali nadávky a kliatby.

Keď čítam Bibliu, radšej si vyberám texty o Božej láske a o jeho veľkom milosrdenstve. Mám rád príbehy, v ktorých víťazí dobro. Biblia však obsahuje aj texty, ktoré odhaľujú pravdu o zle ukrytom v mojom vnútri. Musím povedať, že tieto texty sa mi nečítajú tak dobre. Niekedy ich radšej preskočím.

Ako by som reagoval, keby som bol v ten deň medzi Ježišovými poslucháčmi v synagóge? Ak sa nenaučím prijímať aj kritiku, obávam sa, že by som spolu s davom hnal Ježiša na smrť.