No to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Zo srdca totiž pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá a rúhania. To sú veci, ktoré človeka poškvrňujú, ale jesť neumytými rukami človeka nepoškvrňuje. Evanjelium podľa Matúša 15,18-20

V druhej časti konfliktu o znečisťovaní sa Ježiš otočí chrbtom k farizejom a prihovára sa najprv zástupu, ktorý dosiaľ stál mimo palebnú líniu, a potom učeníkom.
Ježiš hovorí zástupu, že farizeji nechápu, čo vlastne človeka znesväcuje, ani čo je skutočné náboženstvo. (Mat 15,10.11) Potom prichádzajú k Ježišovi učeníci a upozornia ho, že farizeji sa urazili. Ježiš na to reaguje slovami: „Sú to slepí vodcovia slepých…“, čo máva katastrofálne následky. (verše 12-14)
Peter, a zrejme ani ďalší učeníci, nie sú s týmto vysvetlením spokojní. Žiadajú Ježiša o hlbšie objasnenie. Učenie o ceremoniálnej nečistote bolo zrejme v judaizme natoľko rozšírené, že aj učeníci mali problém pochopiť Ježišov postoj.
Dokazujú to Ježišove slová vo veršoch 16 a 17, keď im v podstate hovorí: „Ako môžete byť takí tvrdohlaví? Tak dlho so mnou chodíte a nedokážete pochopiť, čo myslím?“
Svojim nechápavým učeníkom Ježiš vysvetľuje, že skutočné znesvätenie nie je vonkajšia záležitosť – nie je to to, čo vchádza do človeka. Naopak, týka sa jeho srdca (teda vnútra človeka), pretože práve v hriešnom srdci sa rodia hriešne činy. (verše 17-20)
Skrátka, pravé náboženstvo nie je záležitosť vonkajšieho dojmu. Jeho podstatou je láska k Bohu aľuďom. Ona je základom všetkých činov človeka. Ježiš bude o tom neskôr hovoriť ešte konkrétnejšie. Poukáže na to, že všetky Božie prikázania sú založené na láske (agapé) k Bohu aľuďom. (Mat 22,36-40)
U Matúša 15 nachádzame Ježišovu definíciu podstaty pravého náboženstva. Škoda, že mnohí z nás sa stále sústreďujú na to, čo robiť a čo nerobiť – a prehliadajú podstatu náboženstva. Iste, je dôležité, čo robíme a čo nerobíme, ale v poriadku by malo byť hlavne naše srdce.