A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Matúš 6,12

Kto by nepoznal túto vetu z Pánovej modlitby „Otčenáš“. Vždy, keď niekto ublížil našim pocitom, urobil nám zle, alebo ak s nami zaobchádzal nespravodlivo, je v ľudskej prirodzenosti rozčúliť sa a zaradiť ho medzi nepriateľov. A čím dlhšie dovolíme negatívnym pocitom, aby v nás prebývali, tým silnejšie rastie v našich srdciach burina nenávisti, až nakoniec zničí našu nádej na šťastie. Boh chce, aby sme prežili bohatý život, ktorý pre nás naplánoval, a preto nám prikázal „odpúšťať“. Prijmime, že odpustenie nie je emócia, ale rozhodnutie! Biblia hovorí: „Ak odpustíte ostatným ich hriechy, odpustí vám aj váš nebeský Otec.“ (Matúš 6,14) Všimnite si požiadavku odpustenia „našich“ hriechov: „Ak odpustíte ostatným.“ Boh nám tiež „prikazuje“: „Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (Kolosanom 3,13) Keď sme tak hlboko zranení, že momentálne nie je možné, aby sme „odpustili“, môžeme sa modliť a prosiť Boha, aby daroval odpustenie do našich sŕdc – a On nám dá moc Ducha Svätého na odpustenie! Nie preto, že by si tí druhí odpustenie zaslúžili, ale preto, že ty si zaslúžiš pokoj. A keď to prežijeme, Jeho sladký pokoj pretečie cez nás a všetka horkosť a hnev sa rozplynú! Odpustenie vyžaduje Boh preto, že mu ide o naše „uzdravenie“ a od neho závisí nielen naše šťastie, aj náš večný život! A nakoniec objavíme, že odpustenie je prepustením väzňa na slobodu a objavom, že tým väzňom sme boli vlastne my sami.
„Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: ,Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?‘ Ježiš mu odpovedal: ,Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.‘“ (Matúš 18,21.22)