Jákob zostal sám a tu s ním ktosi zápasil, kým nevyšli zore… Povedal: Pusti ma, lebo už vychádzajú zore. Jákob odpovedal: Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš. Prvá Mojžišova kniha 32,25-27

Patriarcha Jákob riešil najväčšiu krízu svojho života modlitbou. Jeho vrúcnym prianím bolo dosiahnuť zmenu povahy. Keď sa ho počas modlitby ktosi dotkol, Jákob si myslel, že to bol dotyk nepriateľa. Celú noc s ním zápasil a jeho najväčšia túžba sa nezmenila, ani keď sa nazdával, že v boji o život môže podľahnúť. Už ochaboval v obrane, lebo ten, kto s ním zápasil, mal jasnú prevahu. Z dotyku protivníka Jákob poznal, s kým vlastne bojoval. Ranený a bezmocný patriarcha padol do náručia svojho záchrancu a prosil ho o požehnanie. Nevzdal sa a neprestal prosiť. Prosbu tohto bezmocného a kajúcneho človeka splnil odveký Boží Syn podľa sľubu: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier.“ (Iz 27,5) Jákob neodbytne prosil ďalej: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš.“ (1Moj 32,27) Spasiteľ, ktorý s Jákobom zápasil, ho obdaril vytrvalosťou. Umožnil mu zvíťaziť, zmenil jeho meno Jákob na Izrael a povedal: „Bojoval si s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si.“ (1Moj 32,29) O čo Jákob márne zápasil vlastnými silami, to dosiahol odovzdanosťou a neochvejnou vierou. „Tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1Ján 5,4) (MB 144; MB 145.146)

Pane, nerozumiem, prečo musel Jákob s takým vypätím síl zápasiť o požehnanie. Prečo si ho nepožehnal hneď? Pomôž aj mne byť vytrvalým, držať sa Ťa pevne a neochvejne, kým ma nepožehnáš.