Neuvážene neotváraj ústa a tvoje srdce nech sa nenáhli vyriecť slovo pred Bohom, lebo Boh je v nebi a ty si na zemi, preto nech je málo tvojich slov. Kazateľ 5,1

„Hovoriť je striebro, mlčať zlato!“ Myslím, že každý z nás zažil situáciu, keď si prial, aby mohol vrátiť čas, pretože z jeho úst vyšli slová, ktoré tak nemyslel.
Šalamún tu hovorí o niečom, čo nám môže uniknúť. To znamená, že ak niekoho zraníme neuváženými slovami, väčšinou to vzápätí alebo čoskoro zistíme. Potom sa to, samozrejme, snažíme napraviť.
Často si však neuvedomujeme, že všetko, čo vyslovíme, počuje aj Stvoriteľ, ktorý, ako sme včera čítali, bude raz súdiť spravodlivého aj svojvoľníka. Šalamún nám preto odporúča, aby sme sa učili menej hovoriť.
Okrem súdu existuje ešte jeden dôvod, prečo by sme si pred Bohom mali dávať pozor na to, čo hovoríme. On má totiž moc splniť naše priania. Osobne si pamätám, ako som bol rád, že Boh nesplnil to, o čo som ho žiadal. Až spätne som si uvedomil, o čo všetko by som bol prišiel.
Často je lepšie mlčať, než hovoriť. A podľa čoho mám vlastne zistiť, kedy treba hovoriť veľa, kedy menej a kedy bude najlepšie držať svoj jazyk za zubami? Šalamúnov otec Dávid v jednej svojej modlitbe prosí: „Hospodin, postav mi k ústam stráž a hliadku k dverám mojich pier.“ (Žalm 141,3) Múdra modlitba.

Bože, hoci nechcem, moje ústa už neraz ublížili. Daj mi, prosím, múdrosť, nech viem, kedy hovoriť a kedy radšej mlčať.