Vtedy k nemu pristúpila matka Zebedejových synov so svojimi synmi, klaňala sa a prosila ho o niečo. On sa jej opýtal: Čo chceš? Povedala mu: Povedz, aby títo moji dvaja synovia v tvojom kráľovstve sedeli jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici. Ježiš však odpovedal: Neviete, čo si želáte! Môžete piť kalich, ktorý mám piť ja? Povedali mu: Môžeme. Odpovedal im: Môj kalich síce budete piť, ale dať sedieť po mojej pravici alebo ľavici nie je mojou vecou. To dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec. Mat 20,20-23

Už sa vám stalo, že ste sa modlili, prosili… a Boh mlčal? V tom prípade by ste si mali dnešný text prečítať veľmi pozorne.
„Vtedy k nemu pristúpila matka Zebedejových synov so svojimi synmi, klaňala sa a prosila ho o niečo. On sa jej opýtal: Čo chceš? Povedala mu: Povedz, aby títo moji dvaja synovia v tvojom kráľovstve sedeli jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici. Ježiš však odpovedal: Neviete, čo si želáte! Môžete piť kalich, ktorý mám piť ja? Povedali mu: Môžeme. Odpovedal im: Môj kalich síce budete piť, ale dať sedieť po mojej pravici alebo ľavici nie je mojou vecou. To dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ (Mat 20,20-23) Pri čítaní tohto príbehu si vždy spomeniem, ako som sa hlásil na stavebnú priemyslovku. Cez prázdniny medzi ôsmou a deviatou triedou som pomáhal dedkovi pri stavbe jeho domu. Učil ma vymeriavať stavenisko, kopať základy, murovať, omietať… Rozprával mi pritom veľa zaujímavých životných príbehov. Vďaka tomu som sa rozhodol, že sa stanem stavebným inžinierom. Podal som si prihlášku na Strednú priemyselnú školu stavebnú. Na rozdiel od kamaráta som úspešne urobil prijímacie skúšky. On mal otca na okresnom výbore Komunistickej strany, môj otec bol kazateľ. On sa na tú školu dostal, ja nie.
Od prázdnin prežitých s dedom som sa modlil za svoje štúdium. A takto to dopadlo. Hneval som sa na Pána Boha. Povedal som mu, že ma nemá rád, keď sa na mňa vykašľal, a mnoho podobných slov. Keď som sa o tom rozprával so svojím otcom, pripomenul mi práve dnešný biblický príbeh. Povedal, že zrejme som sa modlil za niečo, čo by pre mňa nebolo správne. Boh, ktorý na rozdiel odo mňa vidí budúcnosť, vraj urobil len to, čo je pre mňa najlepšie. Svoju reč ukončil slovami: „Raz budeš Bohu ďakovať, že ťa vypočul podľa svojej múdrosti, nie podľa tvojej!“ Po tomto rozhovore som sa hneval aj na otca.
Čas plynul. Keď som na vysokej škole videl, ako kamaráti na stavebnej fakulte stále kreslia stavebné výkresy, pochopil som, že to nie je cesta, ktorou by som chcel ísť. Ďakoval som Bohu, že ma nevypočul, keď som sa modlil za prijatie na stavebnú priemyslovku.
V modlitbe, ktorú voláme „Otčenáš“, nás Ježiš učí jednu základnú pravdu, ktorá by nemala chýbať v žiadnej našej prosbe adresovanej Bohu.
„Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ (Mat 6,10) Viem si predstaviť, že mamička Jakuba a Jána sa na Ježiša hnevala.
Nielen preto, že ju nevypočul, ale aj kvôli tomu, čo jej povedal – že vlastne ani nevie, o čo prosí. Viem si tiež predstaviť, ako mu ďakovala, keď ho videla visieť na kríži. Matúš napísal: „Spolu s ním vtedy ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného sprava a druhého zľava.“ (Mat 27,38)

Pane, som rád, že počuješ moje modlitby. Ešte viac však ďakujem za to, že niektoré z nich aj nevypočuješ. Odpusť mi, že sa na Teba v takých chvíľach hnevám. Poznáš ma. Vieš, že sa rád ospravedlním, keď zistím, že si mal zase pravdu.