Ježiš skoro ráno vstal, odišiel na tiché miesto a tam sa modlil. Marek 1,35

Pre Ježiša neboli na tomto svete najvzácnejšie veci, ale chvíle. A najmä chvíle s Tým, koho najviac miloval. Preto v Písme čítame, ako často prebýval v Otcovej prítomnosti. „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.“ (Lukáš 6,12) Takéto chvíle na vytvorenie dôverného vzťahu aj mne ponúka nebeský Otec v modlitbe, v čase strávenom s ním. Modlitbou a chválením Boha sa ocitám priamo v Jeho blízkosti. Boh túži, aby som k nemu prišiel taký, aký som a aby som ho chválil tak, ako viem. Keď ho túžim chváliť na kolenách, môžem tak robiť. Keď mi je bližšie chváliť ho spevom, môžem spievať. Keď mi pomôže dvíhať ruky na chválu, tak to urobím. Keď potrebujem ticho, nájdem ho v tichu. Každý rozhovor s ním ma dvíha zo všednosti a zbavuje strachu a ustarostenosti. Dáva silu kráčať po ceste k nemu a s ním. Nesmieme nahradiť čas strávený s Bohom ani službou pre Boha. Diabol sa nebojí ani tak našej práce pre Boha, ako nášho spojenia s Bohom. Preto ani na okamih toto spojenie nezanedbávajme a neprerušujme ani dnes.
„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Ján 15,5)