Chlapček rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola s ním. A Ježiš napredoval v múdrosti, veku a obľube u Boha i u ľudí. Lukáš 2,40.52

Len málo ľudí si uvedomuje, aké klamlivé je považovať všetko za samozrejmosť. Už len keď sa narodí dieťa, je to zázrak. A keď sa nám to dieťa ešte podarí dobre vychovať, je to oveľa väčší zázrak.
Lekár Lukáš si všíma, ako sa Ježiš postupne vyvíja, rastie a učí sa novým schopnostiam, aby raz mohol dospieť a splniť úlohu, pre ktorú sa narodil ako človek.
Prečo si to Lukáš všíma? Nie je to predsa samozrejmosť, že deti rastú a sú zdravé? Nie, veruže nie. Poznám rodiny, ktorých deti sa s pomocou lekárov snažia poraziť chorobu, ktorá im bráni v tom, aby sa dožili dospelosti.
Ešte väčšou tragédiou je, keď rodičia nezvládajú výchovu dieťaťa. Z ktorého sa môže raz-dva stať neovládateľný tvor, ktorý nevie nič iné, než svojím sebeckým životným štýlom škodiť sebe i každému, s kým sa stretne.
Úprimne som presvedčený, že jednou z výhod, ktoré mi prináša moja viera, je opora, ktorú som pri výchove svojich synov nachádzal v Bohu. Ešte dnes sa mi vybavujú situácie a obdobia, ktoré sme zvládli iba vďaka sile, ktorú nám dal Pán Boh.
Viem, že mnohí ľudia považujú vieru za akúsi „barličku“. Nie je to pravda. Viera nie je „barlička“, ale barla, o ktorú sa môžem absolútne oprieť, keď potrebujem pevnú pôdu pod nohami. Som rád, že ju mám, a dúfam, že mi bude aj naďalej slúžiť.

Bože, nie je samozrejmé, že mám zdravých a milých synov. Ďakujem Ti za to a prosím za rodiny, ktoré takéto šťastie nemajú.