Boh si spomenul na Noacha, na všetku divú zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe; Boh zoslal na zem vietor a voda opadávala. Prvá kniha Mojžišova 8,1

Iba ten, kto niekedy zažil poriadnu búrku na mori, vie, ako sa cítia ľudia, ktorí sú „uväznení“ v neovládateľnom plavidle. Nevidia, čo je vonku, ale cítia každú vlnu, ktorá sa oprie do lode.
Noach a jeho rodina sú schovaní v korábe, zatiaľ čo vonku besnia živly. Cítia, ako sa ich plavidlo vzpiera všetkým tlakom a silám, ktoré ju môžu ľahko zničiť. Občas možno začujú ranu, ktorú spôsobil náraz plávajúceho stromu do lode.
Dni plynú a v prítmí lode sa im zdá, ako keby sa čas zastavil. Jediné, čo sú schopní vnímať, je túžba po pevnej zemi pod nohami. Aby kolísanie, ale aj stúpanie a následný pocit, že sa prepadávajú do hlbín, konečne ustali.
Loď je stále zmietaná víchricou, ktorá neustáva, a ľudia na palube sa neraz jeden druhého pýtajú: „Nezabudol na nás?“ Myslia na Stvoriteľa, ktorý im sľúbil záchranu. Vo chvíli, keď sa začínajú rodiť pochybnosti, zrazu víchor ustáva a loď sa upokojí. „Nezabudol,“ znie celou loďou. „Boh má všetko, čo sa deje vonku, pevne v rukách!“ Všetko je zrazu prežiarené nádejou. Ich viera, že loď raz pristane a ich noha spočinie na pevnej zemi, je opäť silnejšia.

Bože, neraz som mal pocit, že si na mňa zabudol. Dnes viem, že som Ti krivdil. Ďakujem, že na mňa nezabúdaš.