Všetci plakali a kvílili nad ňou. Ježiš však povedal: „Neplačte! Neumrela, ale spí.“ No oni ho vysmiali, lebo vedeli, že umrela.

Lukáš 8,52.53

Pri čítaní tohto príbehu som si spomenul na riekanku, ktorú som prvýkrát počul od svojej babičky. Keď počula, že sa vysmievam svojmu bratrancovi, trikrát za sebou povedala: „Kto sa smeje a nevie čomu, podobá sa prihlúpemu.“

Ježiš vidí veci inak ako tí, ktorí oplakávajú smrť dievčaťa. Sú presvedčení, že nie je šanca, aby ožilo. Preto sa začnú Ježišovi nahlas vysmievať.

Ich výsmech sa ešte znásobí, keď ich Jairos vykáže z domu. Začnú naňho kričať. Medzi sebou si hovoria: „Chudák Jairos sa z toho zbláznil. Ak verí, že jeho dcéra, ktorej už chystajú rakvu, len spí, nemôže byť zdravý. Rozumný človek by takýmto nezmyslom neveril.“

Všetci odídu. Myslia si o tom svoje. Sú presvedčení, že pravda je na ich strane. Neodídu však ďaleko. Sú si istí, že pravda sa čoskoro ukáže a Jairos ich zavolá, aby sa vrátili.

Zajtra sa dočítame, ako Ježiš „vzkriesil mŕtve dievča“. Ako sa asi cítili tí, ktorí sa vysmievali? Prišli to osláviť s Jairovou rodinou? Ak áno, prežívali skutočnú radosť?

To sa nikdy nedozvieme, pretože evanjelisti o tom mlčia. Napriek tomu si z tohto príbehu môžeme vziať poučenie. Nemali by sme sa vysmievať tým, ktorí vidia realitu Ježišovými očami, tým, ktorí vidia nádej tam, kde iní upadajú do zúfalstva.