Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista. Bratia, sme povinní ustavične ďakovať za vás Bohu, ako sa sluší, pretože vaša viera nadmieru rastie a vzájomná láska vás všetkých sa rozhojňuje. A tak sa aj my vami chválime v Božích cirkvách pre vašu vytrvalosť a vieru vo všetkých prenasledovaniach a súženiach, ktoré znášate. (2Tes 1,2-4)

Vďaka svojim veriacim rodičom môžem od útleho detstva poznávať život v kresťanskom spoločenstve. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou sú moje stretnutia s ľuďmi, ktorí boli súčasťou mojej cirkvi, dobre poznali Bibliu, dodržiavali literu zákona, zúčastňovali sa na každej bohoslužbe… Boli by príkladnými kresťanmi, keby do svojho srdca pustili Ježiša s Jeho láskou.
Svoje kresťanstvo mali však len v hlave. Všetko mali logicky zoradené, dokázali odpovedať na každú otázku a náboženských protivníkov ľahko ubili biblickými argumentmi.
Musím sa priznať, že som sa im v mnohom podobal. Rozum mi hovoril, že Boh ma miluje, ale moje srdce to necítilo. Vďaka Bohu som vedel, že Ježiš je môj priateľ, ale osobne som sa s Ním nikdy nestretol. Všetko sa zmenilo vďaka môjmu dedkovi, ktorý sa nehral na dokonalého kresťana, nepoznal Bibliu naspamäť, ale podľa toho, čo poznal, žil. Bral ma so sebou do prírody a ukazoval mi krásy Božieho stvorenia. Vždy, keď sme boli sami, mal som pocit, ako keby som zažil dotyk Božej lásky. Pritom nemal nijaké zbožné reči. No keď začal hovoriť o svojej viere a o Bohu, cítil som, že jeho slová idú zo srdca.

Pane Ježišu, ďakujem Ti za môjho dedka. Vďaka nemu viem, že na to, aby som Ťa poznal, nestačí len rozum. Naplň moje srdce Tvojou láskou. Uč ma aj dnes vidieť iných ľudí tak, ako ich vo svojej láske vidíš Ty.

Vlastimil Fürst