Ale milujte svojich nepriateľov! Robte im dobre! Požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude hojná vaša odmena a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.

Lukáš 6,35.36

Pri čítaní týchto slov mi dlho behali zimomriavky po chrbte. Uvedomoval som si, že k svojim nepriateľom nemám taký vzťah, aký k nim má Ježiš a nebeský Otec.

V mojom srdci je stále veľa zla, ktoré sa tak ľahko nevzdáva. Možno preto som sa naposledy zasekol pri výzve byť taký milosrdný ako nebeský Otec.

Na veľkú Božiu odpúšťajúcu lásku a jeho neuveriteľnú milosť si spomeniem vždy vtedy, keď podľahnem pokušeniu a ocitnem sa v pazúroch zla. Keď sa „spamätám“ a uvedomím si, čo sa stalo, s vďačným srdcom prijmem Božie odpustenie, silu vstať a ísť ďalej s túžbou, aby sa môj pád už nikdy neopakoval.

Ježiš chce, aby som si na jeho slová spomenul aj vtedy, keď nepadnem ja, ale niekto z mojich blízkych. Chce, aby som si jeho výzvu pripomenul najmä v tej chvíli, keď mi niekto ublíži a potom ma požiada o odpustenie.

Teoreticky je mi všetko jasné. V praxi to však nefunguje vždy tak, ako by som chcel. Chcel by som sa správať ako dieťa „Najvyššieho“. Ale niekedy mám pocit, že sa podobám inej biblickej postave, čo ma vôbec neteší.

Ježiš nám vytýčil vysoký cieľ. Túžim mať také milosrdné srdce, aké má On. Milosrdenstvo totiž robí náš život znesiteľnejším a prináša šťastie, pokoj a mier.