Hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi.

Lukáš 12,8

Je viera mojou osobnou, súkromnou záležitosťou? Stačí, ak mám vieru ukrytú kdesi hlboko vo svojom vnútri? Vedia ľudia v mojom okolí, že som kresťan? Poznajú to podľa mojich skutkov? Tieto otázky počujem pomerne často.

Ježiš sa druhýkrát vracia k otázke, či sa viera dá skryť pred ostatnými. Opakuje, že za svoj vzťah s ním sa nemáme hanbiť a svoju vieru rozhodne nemáme skrývať.

Nie, nemyslím si, že je potrebné chodiť po ulici a kričať: „Som kresťan!“ Tak to Ježiš asi nemyslel. Pravdepodobne ani nechce povedať, že ak nemám na krku krížik alebo na aute rybičku, som zlý kresťan.

Skôr ide o situácie, v ktorých môže byť to, že sa prihlásime k Ježišovi, nepríjemné alebo dokonca nebezpečné. Kresťania v krajinách ovládaných islamom o tom vedia svoje. Tí, ktorí boli praktizujúcimi kresťanmi v čase totality, majú tiež mnoho skúseností.

Aj v našej spoločnosti sa ocitneme v situáciách, keď nie je ľahké a príjemné hlásiť sa k Ježišovi. Ak sa snažíme žiť podľa kresťanských zásad, môžeme sa stretnúť s nepochopením a často na vlastnej koži pocítiť nenávisť a hnev.

Ježiš hovorí všetkým, ktorí sa chcú stať jeho učeníkmi, čo môžu očakávať. Nikdy nebude ľahké ani úplne bezpečné hlásiť sa k nemu. Ježiš však sľubuje, že kto sa k nemu prizná pred ľuďmi, k tomu sa aj on prizná vo chvíli, keď bude nebeský Otec rozhodovať o tom, kto bude žiť večne v Božom kráľovstve. Pre mňa je to dobrá správa, z ktorej sa už teraz teším.