Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň. (Žid 10,25)

Mali ste niekedy pocit, že ste sami medzi ľuďmi? „Nikto mi nerozumie. Všetci sú takí… len ja nie. Všetci sú napríklad plní pokoja, požehnania a súcitu, len ja to tak necítim. Majú v zbore niekoho blízkeho, len mňa si nikto nevšimne. Alebo majú toľko misijných skúseností, len mne sa akosi nedarí. Alebo…“
Keď človek nevie, ako ďalej, dôležitá je Božia milosť. Musím prísť pred Nášho nebeského Otca a s Jeho pomocou vykročiť vpred. Neupadať do rezignácie, ale ani sa izolovať od spoločenstva duchovnej rodiny.
Keď je nám ťažko, mnohí sme radšej sami. Nechceme, aby niekto videl naše slzy. Naozaj nám to však pomáha? Dnešný biblický text hovorí o opaku. Vyzýva nás, aby sme neopúšťali zhromaždenie, spoločenstvo, blízkych, zbor. Prečo?
Jeden zo základných „účinných faktorov“ skupinovej psychoterapie (keď ľudia riešia svoje psychické problémy rozprávaním v skupine pod vedením psychoterapeuta) je tzv. univerzalita. Podľa Irvina Yaloma a ďalších veľkých psychoterapeutov je to vedomie, že so svojimi problémami nie je človek sám, jediný na svete. Veľmi to pomáha. Je užitočné (a reálne) uvedomiť si, že okolo mňa sú ľudia, ktorí zápasia podobne ako ja.
Spoločenstvo zboru nám okrem iného ponúka aj tento rozmer. Keď sa otvorene stretneme ako chorí, ktorí potrebujú lekára, môžeme si byť navzájom oporou a povzbudením.

Pane Bože, pomôž mi pamätať, že so svojimi problémami nie som sám. Práve v spoločenstve veriacich sa môžem počas sobotnej školy, prestávky či spoločného obeda podeliť s inými, a tak sa stretnúť aj s Tebou.

Vladimír Korpáš