Píšem vám, deti, lebo pre jeho meno sú vám odpustené hriechy. 1. Jánova 2,12

V kontexte tohto textu vidím skutočne hriech ako stav, v ktorom sa nachádzam, v ktorom som. Hriechy, dlhy, nevernosti, odlúčenie od Boha, minutie sa cieľa, zídenie z cesty… To všetko sú ekvivalenty, ktoré môžeme vidieť za slovom hriech.
Hriech je vzťah odlúčenia od Boha. Ak sa pozeráme na udalosti na Golgote, vidíme brutalitu hriechu. Ježiš berie prekliatie hriechu na seba. Na kríži trpí neuveriteľným spôsobom, tápe a volá: „Kde si Bože? Prečo si ma opustil?“ To je hriech. Je to stav, v ktorom sa nachádzam v odcudzení sa Bohu. A potom ako človek konám ako hriešny človek. Tá bledá, ponížená, krvácajúca a umierajúca postava ešte pred svojou smrťou prosí o odpustenie svojim nepriateľom. On prosí, aby nikto z ľudí nemusel prežiť tú krutú podstatu a dno hriechu, totálne odlúčenie od Boha. A to len preto, že to berie na seba On, Ježiš.
A stotník, ktorý to vidí, povie: „Ten človek bol naozaj Boží Syn.“ Ťarcha hriechu sveta Ježiša pripravila o kontakt s Bohom. Mňa zase naopak odpustenie hriechov uvádza do spoločenstva s Bohom a do Jeho blízkosti, ak o to odpustenie žiadam a pokiaľ oň skutočne stojím.

Ďakujem za odpustenie.

Tomáš Harastej