Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval. (Ef 2,8.9)

Stalo sa to v čase, keď začalo byť štúdium na vysokej škole pre mňačoraz ťažším bremenom a záťažou. Prestával som to zvládať a doľahla na mňa depresia. Trápili ma existenčné otázky, ktoré sa týkali mojej vlastnej budúcnosti.
Zrazu sa ma zmocnil strach z toho, že som na všetko sám a nemám sa o koho oprieť. Práve v čase, keď bola moja kríza už naozaj neúnosná, prežil som niečo zvláštne. Sedel som večer v kresle a rozmýšľal o sebe a budúcnosti, ktorá ma čaká. Náhle som kdesi vo svojom vnútri začul hlas: „Neboj sa, ja som s tebou. Nie si sám. Chcem ti pomôcť.“ Tieto slová boli ako tichý hlas, ktorý ma oslovil v mojej samote.
Odrazu som mal pocit, že moju vnútornú temnotu osvietilo jasné svetlo, ktoré ako liečivý balzam začalo uzdravovať moje rany. Tušil som, že je to hlas niekoho, kto ma prevyšuje a pritom pozná všetky moje potreby. Aj tie, s ktorými som sa ešte nikomu nezveril.
To prvé, čo mi v tej chvíli napadlo a čo som dokonca vyslovil aj nahlas, bolo: „Ale veď ja som pre Teba nič neurobil. Za celý život som Ti nič nedal…“ Ten tichý hlas odpovedal: „Netráp sa. Ponúkam Ti svoju ruku ako prvý. Podáš mi svoju?“
Nepochyboval som o tom, že je to Boh. Bola to moja prvá modlitba, naša prvá vzájomná komunikácia. Jeho nezištnej a bezpodmienečnej láske sa nedalo odolať. Od šťastia mi tiekli slzy po tvári a bez váhania som natiahol ruku a vložil ju do Božej otvorenej dlane. Ten večer mi dal Boh prvú biblickú lekciu – lekciu o ospravedlnení a spasení z milosti skrze vieru bez akýchkoľvek vlastných skutkov a zásluh.
Nikdy som neľutoval, že som sa rozhodol ísť životom s Bohom. Ľutujem len jedno – že som toto rozhodnutie neurobil oveľa skôr.
„Ospravedlnení a spasení len vďaka Bohu, ale nie bez človeka.“ (Martin Luther)

Bože, ďakujem Ti, že si mi stále nablízku. Ďakujem Ti, že Ty si mi prvý ponúkol pomocnú ruku. Prosím, drž aj dnes moju ruku.

Martin Homišin