V ten istý deň dvaja z nich išli do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená na šesťdesiat stadií. A rozprávali sa o všetkom, čo sa udialo. Ako sa tak zhovárali a vzájomne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi. (Luk 24,13-15)

Raz sa dvaja učeníci vracajú z Jeruzalema. Rozprávajú sa o tom, čo sa tam stalo, pričom stretávajú Ježiša, ale nespoznávajú ho. Tak mu v nevedomí vyrozprávajú všetko o ukrižovaní Majstra.
Sú sklamaní z toho, čo sa stalo – až do chvíle, keď sa do rozhovoru zapojil Ježiš. Povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? A počnúc Mojžišom cez všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ (Luk 24,25-27) Učeníkom sa vtedy zrútil svet. Nádej, ktorú videli vo svojom Majstrovi, že ako židovský kráľ zvrhne nadvládu Rimanov a chopí sa vedúceho postavenia v krajine, sa stratila. Stratila sa aj nádej, že spolu s Ježišom zaujmú vedúce postavenia. Nemohli odpustiť veľkňazom, ktorí sa vo veľkej miere pričinili o ukrižovanie Ježiša. Nechápali, prečo ich Majster neurobil zázrak napriek tomu, že tú moc mal…
Aj my často prežívame prehry, straty a sklamania. Nechápeme, prečo práve nám sa to stalo. Vtedy nám možno prídu na myseľ otázky, či vôbec existuje Boh. A ak existuje, prečo to dovolil…
Ak modlitbou predložíme svoje trápenie Pánu Ježišovi, naše emócie sa upokoja a do srdca prenikne iskrička nádeje. Azda aj tieto ťažkosti sú na niečo dobré. Možno nás vychovávajú, učia vďačnosti, vedú k zmene životného štýlu, možno k nadviazaniu lepších medziľudských vzťahov. Časom azda pochopíme, že aj toto boľavé údolie malo svoj zvláštny zmysel a svojím spôsobom bolo pre nás užitočné. Len Boh vie, prečo to či ono dopúšťa. Je to Boh, kto aj z neľahkých situácií dokáže vyťažiť niečo pozitívne pre náš život.
Ak sa pozriem späť, vidím, ako často som nechápala Božie vedenie. Napríklad, keď sme nemohli získať byt v mojom rodnom meste a boli nútení presťahovať sa inam. Vnímali sme to ako krivdu. Dnes však vidím, že to bolo krásne Božie požehnanie.
Keď som neskôr opakovane ochorela, nechápala som prečo. Teraz už rozumiem, že tieto chvíle ma naučili trpezlivosti a empatii k iným. Mohla by som pokračovať. Možno ste na tom podobne ako ja. Preto vás chcem povzbudiť: „Nebuďte nechápaví! Dôverujte Bohu, pretože len On vie, prečo vás tak alebo onak skúša. A verte, že vám dá aj silu, aby ste v nej mohli obstáť…“

Náš drahý Pane Ježišu, milujeme Ťa aj preto, že ideš životom s nami – v časoch úspešných aj zlých. Prosíme Ťa, otvor nám oči, aby sme videli zmysel všetkého, čo musíme v živote prekonať, aby sme nereptali, ale s Tvojou pomocou dokázali uniesť každé bremeno, ktoré nám život naloží…

H. M.