A hľa, pri ceste sedeli dvaja slepci. Keď počuli, že tade ide Ježiš, zvolali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Zástup ich okríkal, aby mlčali. Oni tým hlasnejšie kričali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Ježiš zastal, zavolal ich a opýtal sa: Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali mu: Pane, nech sa nám otvoria oči! Ježiš sa zľutoval nad nimi a dotkol sa ich očí. Hneď začali vidieť a nasledovali ho. Matúš 20,30-34

Jedni majú všetko hneď, iní musia o svoje práva celý život bojovať. Niektorí tento zápas nazývajú asertivitou. Zatiaľ čo pre niekoho je tento spôsob správania prirodzený, iný sa mu musí učiť.
V tomto príbehu sa stretávame s dvoma asertívnymi slepcami. Volajú na Ježiša, aby sa nad nimi zmiloval. Ostatní sa ich snažia umlčať, no oni sa nevzdávajú. Ich odhodlanie je silné a aj vďaka tomu im Ježiš vráti stratený zrak a oni znovu vidia.
Je to zvláštne. Dokonca aj v oblasti viery sa potrebujeme učiť určitej forme asertivity. Vždy, keď čítam tento príbeh, kladiem si otázku: „Boli by títo dvaja muži uzdravení, keby mlčali?“
Tento príbeh mi pripomína, že by som sa nemal báť povedať Bohu všetko, čo cítim, a vyjadriť pritom svoje túžby a priania. Boh to všetko síce vie, ale chce, aby sme s ním o tom hovorili.
Ešte je tu jedna vec. Mám sa učiť načúvať tým, ktorí musia „zdvihnúť svoj hlas“, aby sme ich vôbec počuli. Pretože náš svet ich často prepočuje.

Bože, ďakujem, že sa neurážaš, keď sa niekedy príliš hlasno dožadujem Tvojej pozornosti. Verím, že urobíš to, čo skutočne potrebujem.