Spýtali sa ho: „Učiteľ, vieme, že správne hovoríš a učíš, neuprednostňuješ nikoho, ale učíš Božiu cestu podľa pravdy. Smieme platiť cisárovi daň, či nie?“ On však spoznal ich lesť a povedal im: „Ukážte mi denár! Čí obraz a nápis je na ňom?“ Oni odpovedali:„Cisárov.“ Na to im povedal:„Odovzdajte teda cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie!“

Lukáš 20,21–25

Ďalší pokus chytiť Ježiša do pasce. Zdanlivo nevinná otázka: „Čo si myslíš o platení daní? Mali by sme my, Židia, Boží ľud, platiť daň cisárovi? Už teraz dávame Bohu desiatky. On je náš vládca. Čo radíš?“

Tejto otázke predchádza kompliment: „Učiteľ!“ Oslovenie, ktoré používajú žiaci, teraz prichádza od učiteľov, ktorí stoja v čele národa. Akoby sa od neho chceli učiť.

Pokušitelia zabúdajú, s kým majú tú česť. Mesiáš ich má prečítaných. Vidí do ich vnútra a presne vie, o čo im ide. Vie, že svoju náklonnosť len predstierajú, aby sa ho zbavili.

Ježiš im povie: „Ukážte mi mincu!“ Počas sviatkov si ľudia vymieňali bežné peniaze za špeciálne, ktoré boli určené na platenie „chrámovej dane“. Teraz mu však podali denár s obrazom cisára.

Ježišovu odpoveď už poznáme. Nenechal sa oklamať lichôtkami. Jasne dal najavo, že Písmo pozná lepšie ako oni, pretože to bol on, kto inšpiroval Mojžiša a ostatných autorov Starej zmluvy.

Stretávam sa s veriacimi, ktorí si myslia, že musia Bohu zalichotiť, aby si získali jeho priazeň. Vo svojich modlitbách často hovoria veci, ktorým ani sami neveria. Myslia si, že Boh to chce počuť. Stvoriteľ vidí do našich sŕdc. Lichotiť mu je úplne zbytočné. Radšej mu v modlitbe povedzme, čo skutočne cítime.