Ježiš im povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“

Lukáš 11,2

Stará zmluva opisuje vznik „vyvoleného národa“. Príbeh sa začína Božím povolaním Abraháma. Boh mu prisľúbil, že z jeho potomkov vzíde mocný národ, ktorý si Stvoriteľ vyvolil, aby bol svetlom pre celý svet.

O štyri storočia neskôr začal Boh toto zasľúbenie napĺňať. Z Egypta odišlo dvanásť izraelských kmeňov, ktoré pochádzali z Abraháma. Mojžiš ich cestou oboznámil s Božími zákonmi. Keby ich boli rešpektovali, Boh by ich tak úžasne požehnal, že by upútali záujem okolitých národov. Potom by sa s nimi podelili o svoju vieru a toto požehnanie.

Boh svoje slovo dodržal. Požehnal Izrael, ako sľúbil. Židia však porušili zmluvu a „privlastnili si“ Boha. Správali sa, ako keby existoval len pre nich. Stvoriteľ to tak nechcel. Nie je len Bohom vyvolených. Chce byť Otcom všetkých národov.

Ježiš vie, že kresťanom hrozí rovnaké nebezpečenstvo. Preto nás učí, aby sme na začiatku každej modlitby oslovovali Boha „náš Otec“.

Boh je náš Otec. On je nielen mojím Bohom, ale aj Otcom všetkých, ktorí k nemu prichádzajú. Nechce, aby som si ho sebecky privlastnil. Praje si, aby som sa o neho s radosťou delil s každým človekom, ktorý hľadá Stvoriteľa, pretože v prírode vidí stopy jeho stvoriteľskej moci a túži po jeho láske a milosti.

Stredoveká cirkev ukazuje, čo sa stane, keď si niekto nárokuje monopol na Boha. Aby som sa nedopustil rovnakej chyby, mal by som si pri každej modlitbe pripomenúť, že Boh je Otcom nás všetkých.