Ježiš im povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný dávaj nám každý deň.“

Lukáš 11,2.3

Neviem, či aj vás, ale mňa sa niekedy zmocňujú obavy, čo bude zajtra, pozajtra, o rok alebo keď mi staroba nedovolí robiť to, čo robím rád. Myslím, že je to takmer normálne. Aj moji priatelia mi hovoria, že to tak niekedy prežívajú.

Ježiš nás učí, aby sme v modlitbe vyslovili zvláštnu prosbu: „Chlieb náš každodenný dávaj nám každý deň.“ V tejto prosbe je ukryté niečo, čo nás učí dôverovať nášmu Stvoriteľovi. Mám sa radovať, že mám čo jesť, ďakovať za to Bohu a dôverovať mu, že aj zajtra sa o mňa postará.

Táto prosba odkazuje na skúsenosť Izraelitov počas ich štyridsaťročného putovania púšťou. Každé ráno našli na zemi okolo tábora „mannu“ – nebeský chlieb. Dostali pokyn, aby si nazbierali len toľko, koľko v ten deň spotrebujú. Ak si nazbierali viac, do ďalšieho dňa sa to skazilo. Jedinou výnimkou bol piatok. Vtedy si mali nazbierať dvojnásobné množstvo, aby mali dosť aj na sobotu. Vďaka tomu nemuseli v sobotu pracovať a variť, ale mali dosť času na spoločenstvo s Bohom a bohoslužbu.

Moja dôvera v Stvoriteľa sa prejavuje aj tým, že prijímam, čo mi prináša dnešok. Verím, že môj nebeský Otec sa o mňa v nasledujúcich dňoch postará. Táto dôvera mi prináša do duše pokoj a mier. Nemusím sa obávať, čo prinesie zajtrajšok. Stará sa o mňa môj nebeský Otec, ktorý štyridsať rokov živil na púšti miliónový izraelský národ. On mi dá všetko, čo potrebujem.