A máme k nemu pevnú dôveru, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme, vieme i to, že už máme, o čo sme ho žiadali. 1. Jánova 5,14.15

Jánove slová ukazujú čitateľovi úchvatný obraz Boha. Je v nich vystihnutá jemnosť, nežnosť, krása, istota a láska, ktorú má Boh k svojim deťom. Hovoria tiež o otvorenej dôvere, úprimnosti, dôvernosti či odvahe, s ktorou sa môžu na Neho obrátiť. Pre adresátov listu v 1. storočí, plnom rôznych predstáv, náuk a pohľadov, je predstava osobného Boha, ktorý počuje a vypočuje, v protiklade s neosobnými, vrtkavými a nestálymi božstvami, ktoré plnia priania podľa toho ako sa vyspia. Uistenie o vypočutí je podmienené súladom prosby s vôľou Božou. Ak najlepším darom pre človeka je láska k Bohu a nezištná láska k ľuďom, potom najlepšie a zároveň vyplnené prosby sú dané týmto kontextom. Písmo je plné námetov, za čo sa dá modliť. Príklady vytrvalej Jákobovej viery a Eliášovej neochvejnej naliehavosti priam volajú po ich napodobení.

Jánove slová sú pre nás potechou, povzbudením a výzvou. Tvoje zasľúbenia nás pozývajú veriť a privlastniť si ich.

Jozef Kučera