I keby som mal ísť dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. Žalmy 23, 4

Je ťažké pochopiť, prečo sa dobrým ľuďom dejú zlé veci. Niektorí ľudia okamžite obviňujú Boha, keď ich postihne tragédia. Tvrdia, že Ježiš je ich najlepší priateľ – až kým sa v ich živote niečo nestane a potom je zrazu všetko Božia chyba! Týchto ľudí nazývame priateľmi za „pekného počasia“ alebo tými, ktorí sú priateľmi, dokiaľ sa všetko deje podľa ich predstáv. Boh však potrebuje deti, ktoré ho milujú a dôverujú mu za každého „počasia“! Všetci musíme pochopiť veľmi dôležitý fakt: Boh nie je príčinou bolestí v našich životoch. Bolesť je tu ako dôsledok hriechu! Občas nám však umožňuje prežiť skúšku, aby sme sa pohli bližšie k nemu. Keby v živote prebiehalo všetko hladko, spoliehali by sme sa viac na seba ako na Ježiša. Niektorí z nás musia padnúť až na dno, aby pochopili, ako veľmi potrebujú Spasiteľa. Bez ohľadu na to, v čom sa práve nachádzame, musíme pamätať, že nie je na nás, aby sme sa pýtali prečo (veď na niektoré naše otázky príde odpoveď až z druhej strany večnosti), ale mu dôverovali… lebo náš Boh je skutočne dôveryhodný!
„Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej.“ (Hebrejom 3,6)