Sám sa od nich vzdialil asi natoľko, čo by kameňom dohodil, padol na kolená a modlil sa: Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich, no nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa! Evanjelium podľa Lukáša 22,41.42

V modlitbe za chorých máme pamätať na to, že „nevieme, za čo sa máme modliť, ako sa patrí“. (Rim 8,26) Nevieme, či požehnanie, o ktoré prosíme, by bolo pre chorého to najlepšie, alebo nie. Preto by sme mali vo svojej modlitbe vyjadriť túto myšlienku: „Pane, ty poznáš všetky tajomstvá človeka. Vieš všetko o týchto ľuďoch. Ježiš, ich obhajca, dal za nich život. Jeho láska k nim je väčšia než naša. Ak je to na tvoju slávu a pre dobro chorých, v Ježišovom mene prosíme, aby boli uzdravení. Ak to však nie je tvoja vôľa, prosíme, aby ich tvoja milosť posilnila a tvoja prítomnosť aby im bola oporou v ich utrpení.“
Boh pozná koniec od začiatku. Vie o tom, čo je v srdciach všetkých ľudí. Každé tajomstvo ľudskej bytosti je pred ním odhalené. Vie, či tí, za ktorých sa modlíme, budú alebo nebudú schopní obstáť v skúškach, ktoré sú pred nimi, keď zostanú žiť. Vie, či ich život bude pre nich i pre svet požehnaním alebo kliatbou. To je dôvod, prečo by sme na svojich úprimných modlitbách mali hovoriť: „Nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa!“ (Luk 22,42) (MH 229.230; CZ 162.163)

Milostivý Bože, povedať „nech sa stane nie moja, ale Tvoja vôľa“ nie je vždy jednoduché. Ale chceme sa to s Tvojou pomocou učiť.