Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. (Mat 10,32)

Na konci druhého ročníka sme mali na vysokej škole skúšku z „najsledovanješieho“ predmetu v tom období. Tri semestre sme mali politickú ekonómiu, vedecký komunizmus a marxizmus-leninizmus. Prednášajúcimi boli pedagógovia z Vysokej školy politickej v Bratislave a na záverečnú skúšku prišiel aj samotný dekan.
Nielen moji spolužiaci, ale aj veľa pedagógov vrátane rektora školy ma poznali ako veriaceho človeka. V tom čase bola síce každá druhá sobota pracovná, ale cvičenia a laboratória sme si dohodovali tak, aby sme mohli mať sobotu voľnú. Ak to nevyšlo, dohodol som sa s vyučujúcim, že všetko potrebné absolvujem s inou skupinou vo všedný deň. Ako dôvod som vždy uvádzal svoje náboženské presvedčenie a vždy mi vyšli v ústrety.
Vo štvrtom semestri sme dostali otázky na skúšku. Zistil som, že z tých šesťdesiatich otázok mi nesedí iba jedna: „Učenie marxizmu-leninizmu a náboženstvo“. Modlil som sa, aby som si túto otázku nevytiahol. Veril som, že mi Boh pomôže a túto otázku nedostanem. Na skúške som si na svoje prekvapenie vytiahol práve otázku, ktorú som nechcel. Skúšajúci mi povedal, že sa veľmi teší na moju odpoveď a ironicky sa pritom usmial. Odišiel som, aby som sa pripravil. Modlil som sa a premýšľal, prečo som si vytiahol práve túto otázku. Buď to bol zámer skúšajúceho, alebo je to Božie prianie. V tejto situácii som si spomenul na kráľovnú Ester, ale aj tak som tomu nerozumel. Vedel som však, že svojho Boha nemôžem zradiť.
Po polhodinovej príprave som si sadol oproti skúšajúcemu. Začal som hovoriť o velikánoch českého národa, akými boli Ján Hus a Ján Amos Komenský. Pripomenul som, ako sa náš národ zbavil týchto ľudí a poukázal som aj na to, odkiaľ vyšli Marx, Engels či Lenin.
Hovoril som o prenasledovaní Židov a nakoniec som prešiel k tomu, že v súčasnosti sa niečo podobné deje kresťanom v našej krajine. Mnoho nadaných mladých ľudí je prenasledovaných pre svoju vieru. Náš národ tým stráca veľa nových a nadaných ľudí, ktorí by inak boli veľmi prospešní.
Spomenul som, koľko ľudí bolo zavretých alebo prepustených z práce pre svoje náboženské presvedčenie. Koľko kazateľov a farárov bolo neprávom odsúdených, no vieru týchto ľudí to však nezničilo. Už si nepamätám, čo všetko som na skúške, ktorá trvala vyše hodiny, povedal. Svoju reč som zakončil konštatovaním, že predstavitelia strany nepriniesli nič nové, len kopírovali Bibliu. Na miesto Boha dosadili človeka, respektíve úctu ku Komunistickej strane Sovietskeho zväzu. Hovoril som si: „Keď už ma chceš vyhodiť, tak ti poviem, čo si o vás, komunistoch, naozaj myslím!“ Nakoniec som skúšku spravil.
Oveľa neskôr som sa dozvedel, že tento človek ležal v nemocnici s bratom Kabom. Diskutovali spolu o náboženstve. Rozprával o tom, čo robil, kde pracoval a vďaka čomu prišiel o svoju vieru v komunistickú stranu. Neviem, čo všetko si povedali, pretože s bratom Kabom som sa už nestretol.

Pane, Ty poznáš našu budúcnosť. Ďakujem Ti, že nás vedieš, aj keď my nepoznáme východisko zo situácie, do ktorej sa dostaneme. Radi sa spoliehame na Tvoju náruč. Je nám v nej dobre, pretože Ty nás miluješ a chrániš.

Zdeněk Nadrchal st.