Alebo si myslíte, že tí osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.

Lukáš 13,4.5

Stalo sa to v auguste 1968. Zatúlaná guľka zabila malého chlapca, ktorý bol s kamarátmi niekde, kde nemal byť. Dospelí sedeli večer pri ohni a dohadovali sa, prečo zomrel práve tento chlapec, keď ich tam bolo viac.

Jeruzalem v tom čase riešil niečo podobné. Pri rybníku Siloe spadla veža a podľa Lukášovho evanjelia usmrtila osemnástich ľudí. Židia sa dohadovali, či šlo o Boží trest za ich hriechy. Ježiš im vraví, že sa na to musia pozerať úplne inak.

Druhý raz vyzýva svojich poslucháčov k pokániu. Namiesto toho, aby sa zaoberali hriechmi mŕtvych a snažili sa rozpitvávať ich súkromný život, mali by sa zamyslieť nad sebou.

Prečo? Predstavte si, že by ste sa dozvedeli, že dnes večer zomriete. Aká by bola vaša reakcia? Trápili by ste sa, že akýsi neznámy človek zomrel pri dopravnej nehode? Predpokladám, že nie. Mali by ste úplne iné starosti.

V živote sa niekedy stretávame s „náhodou“. Niekedy nás takáto situácia obohatí, inokedy poškodí. Osemnásť ľudí bolo usmrtených „náhodou“ – v nesprávnom čase boli na nesprávnom mieste.

Nikto z nás nevie, čo ho čaká. Tiež sa môžeme stať obeťou „náhody“. Ak nechceme prísť o „večnosť“, mali by sme sa „kajať“. Musíme dovoliť Bohu, aby nás už dnes začal pripravovať na život v Ježišovom kráľovstve. Kto sa pripravuje, nemusí sa báť ani náhody.