Zjavila sa totiž Božia milosť prinášajúca spásu všetkým ľuďom, ktorá nás vychováva, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v týchto časoch rozvážne, spravodlivo a nábožne, a očakávali blažené splnenie nádeje a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. On vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a aby si očistil svoj vyvolený ľud, ktorý sa horlivo usiluje o dobré skutky. List Títovi 2,11-14

Zdá sa mi, ako keby sa to stalo včera. V skutočnosti sa to odohralo pred vyše päťdesiatimi rokmi. Keď som bol malý, mal som kamaráta, ktorého sme volali D. G. Neviem, čo tieto iniciály znamenali, ale my sme ho tak volali. Bol to obyčajný chlapec a môj dobrý priateľ.
Časom sa však naše cesty rozišli. Keď som mal 16 rokov, naskytla sa mi príležitosť ísť k nemu domov. To, čo som videl, ma šokovalo. Po celom dvore i po celom dome boli rozhádzané plechovky od piva. Boli jednoducho všade! Počas svojho krátkeho života som videl veľa plechoviek od piva, ale nikdy také množstvo.
Keď som sa spýtal, čo sa tam stalo, dozvedel som sa šokujúcu správu. Šestnásťročný D. G. zomrel pred niekoľkými dňami na leukémiu. Jeho rodičia nevedeli, čo robiť, a tak posledný víkend jeho života usporiadali pre neho a jeho priateľov veľkú pivnú párty.
Bol som dvojnásobne ohromený. Po prvé z predčasnej smrti chlapca, ktorý bol mojím kamarátom. Po druhé z toho, že večierok bolo to jediné, čo pre neho jeho nepochybne dospelí rodičia dokázali na rozlúčku usporiadať.
V tej dobe som ešte aj ja zvykol posedávať s priateľmi pri pive. No aj moja agnostická a hedonistická myseľ zápasila s tým, aby sa vyrovnala s úbohou smrťou kamaráta. Bol som nútený rozmýšľať o niekoľkých dôležitých otázkach: Keď sa človek musí pozrieť smrti do očí, je útek pred realitou pomocou alkoholu najlepším riešením? Nezaslúži si život a smrť určitú dôstojnosť? Má vôbec život nejaký zmysel? Mám ja, nespokojný tínedžer, ďalej žiť? Má zmysel pokračovať v štúdiu, práci a v nezmyselnom opíjaní sa? Skrátka, je v živote nejaká nádej?
Trvalo tri roky, kým som našiel odpoveď. Odvtedy celý môj život ovplyvňuje a riadi to, čo Pavol nazýva „blaženou nádejou“ – teda nádej, ktorá prevyšuje všetko ostatné.
Byť kresťanom najlepšie vystihujú slová „mať nádej“. Či sa v živote stretneme s krízami alebo smrťou, vieme, že týmto životom sa všetko nekončí. Máme „blaženú nádej“ na nový život, keď sa Ježiš vráti na nebeských oblakoch.