Takto hovorí Hospodin, tvoj vykupiteľ, Svätý Izraela: Ja som Hospodin, tvoj Boh. Učím ťa, čo ti osoží, vediem ťa po ceste, ktorou máš ísť. (Iz 48,17)

Pochádzam zo zmiešaného nemecko-českého manželstva a môj príbeh sa začal v roku 1946. Bývali sme v Rtyni nad Bílinou. Keď otec odišiel na vojnu, z ktorej sa už nevrátil, mama zostala s troma deťmi sama. Mňa, ako najstaršie dieťa, poslala k príbuzným neďaleko Brna, aby som sa naučila dobre po česky.
Čas plynul, ja som bývala po rôznych podnájmoch a súčasne sa učila za zubnú laborantku. V roku 1950, v deň mojich 19. narodenín, som sa vydala. Môj muž bol vtedy na vojne a ja som si nejak v tom období všimla, že domáca maľuje obrazy plné ornamentov, uprostred ktorých je vždy niečo napísané. Nedalo mi to a raz som sa jej spýtala, čo tie slová vyjadrujú. Dozvedela som sa, že sú to verše z Biblie. Nikdy som nič také nepočula.
V tom čase sa moja mama a súrodenci presťahovali do jej rodiska, ktoré bolo šesťdesiat kilometrov od Brna. Bola som nadšená, lebo som každý týždeň mohla cestovať domov. Mame som všetko nadšene rozprávala, lebo ma vždy so záujmom vypočula.
Keďže bol môj muž na vojne v Brne, vidieť sme sa mohli iba raz za čas. Aj jeho som informovala o svojich nových poznatkoch a o svojej viere. Vďaka Bohu, že aj do jeho srdca Pán zasial semienko, takže ho veci týkajúce sa viery veľmi zaujali. Spolu s mamou sme študovali Bibliu a 2. mája v roku 1952 sme boli v Brne pokrstené. Cítila som Božiu ruku, ktorá sa dotkla celej našej rodiny. O dva roky neskôr bol pokrstený aj môj manžel a moja švagriná s otcom, neskôr moji súrodenci. Tak sa semienko Božej pravdy zasievalo do ďalších príslušníkov mojej rodiny.
Teraz máme u nás na dedine krásny zbor a spoločenstvo veriacich ľudí. Na bohoslužbu sa schádza šesťdesiat dospelých a veľa detí.

Bože, ďakujem Ti za všetko, čo si pre mňa urobil a stále robíš. Som Ti veľmi vďačná, že si ma našiel. Stále cítim Tvoju lásku a vedenie. Aj dnes. Teším sa na stretnutie s Tebou.

Eva