Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom. Žalmy 62,9

Malé dievčatko muselo v nemocnici podstúpiť ťažkú a nebezpečnú operáciu. Keď malú pacientku položili na operačný stôl, prv ako začali s operáciou, lekár sa jej prihovoril takto: „Predtým, ako urobíme, aby si bola zdravá, musíš tu zaspať.“
Týmito slovami ju pripravoval na narkózu. A malá pacientka na to odpovedala: „Dobre. Ale keď mám zaspať, musím sa najprv pomodliť, ako to robievam doma pred spaním.“ A pomaličky si na operačnom stole kľakla a vlastnými slovami sa modlila: „Milý Ježiš, teraz mám zaspať. Daj mi taký spánok, aby ma títo dobrí ujovia a tety uzdravili. Pomáhaj mi, aby som sa zo spánku prebrala zdravá a svieža. A poteš, Ježiš, moju mamičku aj otecka.“
V tej chvíli sa oči prítomných lekárov a sestier zarosili slzami. Ako keby sa čosi dotklo ich sŕdc. Jeden z lekárov neskôr povedal: „Večer po tej operácii som sa po tridsiatich rokoch prvý raz pomodlil. Odvtedy sa modlievam každý deň, a to takým spôsobom, ako naša malá pacientka na operačnom stole: na kolenách, nahlas a vlastnými slovami. Odvtedy som iným človekom.“
„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Matúš 5,16)