Keď niektorí hovorili o chráme, ako je vyzdobený krásnymi kameňmi a ďakovnými darmi, povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni. Všetko bude zničené.“

Lukáš 21,5.6

Musela to byť nádherná budova. Biely kameň a pozlátená strecha žiarili do diaľky. Najmä ráno a večer musela poskytovať úžasný pohľad. Židia mali byť na čo hrdí. Každá generácia sa snažila urobiť niečo pre to, aby bol chrám krajší.

Jedného dňa sedeli učeníci so svojím Majstrom kúsok za mestom a hľadeli na Jeruzalem. Keď prechádzali okolo chrámu, všetci sa rozplývali jeho krásou. Bola to ich pýcha. Boli naň naozaj hrdí.

V tej chvíli im však Ježiš povedal niečo, čomu nechceli veriť. To, na čo sú takí hrdí, bude čoskoro zničené. Zničené bude aj celé mesto a Židia budú rozptýlení po celej Rímskej ríši. Poslaním Mesiáša nie je obnoviť pre Židov Dávidovo kráľovstvo, ale obnoviť Boží obraz v človeku.

Ježiš sa snaží pripraviť učeníkov na budúcnosť, ktorá nebude zodpovedať ich očakávaniam. Ak je ich viera závislá od chrámu, čoskoro sa z nich stanú neveriaci. Ak však vo svojom srdci urobia miesto pre Boha, potom ich dôvera prežije aj to, čo sa teraz zdá nemožné.

Nezničiteľný chrám postavený z obrovských kamenných kvádrov nám dnes pripomína už len „Múr nárekov“. Čomu verím? Ježiš nás upozorňuje, že jedného dňa bude všetko zničené. Ak Stvoriteľ nebude stredobodom mojej viery, potom ani z nej jedného dňa nezostane kameň na kameni.