Videl som, že múdrosť má takú výhodu pred hlúposťou, akú výhodu má svetlo pred tmou: múdry má svoje oči na hlave, ale hlupák chodí v tme. Viem však aj to, že ich stihne rovnaký údel. Potom som si pomyslel: Ak aj mňa stretne údel hlupáka, načo som sa potom stal nadmieru múdrym? Pomyslel som si, že aj to je márnosť. Kazateľ 2,13-15

„Vieš, kam choď? Choď do Pelhřimova, obzri si krematórium, aby si vedel, kde ideš.“ Slávna veta Rudolfa Hrušínskeho z legendárnej komédie Vesničko má středisková.
Počas svojho života si Šalamún uvedomil, že bez Boha nie je ani večnosť – v tom prípade má múdry človek oproti hlupákovi naozaj veľmi malú výhodu. Vyhne sa síce nerozumným rozhodnutiam, ale, na druhej strane, múdrosť, ako už vieme z predchádzajúcich dní, niekedy bolí. Ak sa teda všetko končí smrťou, je jedno, či ste múdry, alebo hlupák.
Poznáte to: „Čím viac sa učíme, tým viac si musíme pamätať. Čím viac si musíme zapamätať, tým viac zabúdame. A čím viac zabúdame, tým menej vieme. Tak načo sa vlastne učíme?“
K podobnému záveru dospel aj Šalamún. Keď zo svojho života vylúčil Stvoriteľa a večnosť, zistil, že ten, kto veľa nevie, sa má možno lepšie. Bez vízie večnosti je aj múdrosť prchavá. A tak ju múdry Kazateľ zaradil ako ďalší bod do dlhého zoznamu toho, čo sa v konečnom dôsledku stáva márnosťou.

Môj Bože, som rád, že mám v srdci túžbu po večnosti a Ty ju napĺňaš. Moja túžba po múdrosti má zmysel v Tebe.