A odpusť nám naše hriechy, ako aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.

Lukáš 11,4

Každý z nás túži po odpustení. No trochu iné je, keď sme v pozícii toho, kto má odpustiť. Väčšinou to robíme neradi a vieme si to dobre zdôvodniť.

Ježiš nás vo svojej modlitbe učí, že máme odpúšťať, pretože náš nebeský Otec odpúšťa nám. Z jeho slov sa na prvý pohľad môže zdať, že Boh nám odpúšťa úmerne tomu, ako my odpúšťame tým, ktorí nám ublížili.

Stačí však použiť zdravý rozum a zistíme, že to tak nie je. Keby Stvoriteľ čakal, kým odpustíme všetkým, ktorí nás nejakým spôsobom zranili a ublížili nám, pravdepodobne by sme sa jeho odpustenia nikdy nedočkali.

Modlitba „Otče náš“ ma učí uvažovať o veľkej Božej milosti a láske. Boh mi odpúšťa a učí ma odpúšťať. Odpustenie vyháňa z môjho srdca závisť, hnev, zlosť a túžbu po pomste. Keď odpustím, moje srdce naplní pokoj a mier.

Ježiš ma učí odpúšťať aj tým, ktorí si ešte neuvedomili, že mi ublížili. Čím skôr totiž odpustím, tým skôr získam pokoj, ktorý prichádza s odpustením. Nemusím čakať, kým si druhá strana uvedomí, že by ma mala poprosiť o odpustenie.

Odpustenie mi nie je vlastné. Prirodzené mi je nahnevať sa, uraziť sa a niekedy aj plánovať pomstu. To mi je bližšie ako odpustiť tým, ktorí mi ublížili. Keď si však v takejto situácii predstavím Boha, ktorý mi celý život odpúšťa, aj ja pocítim túžbu odpustiť.