Keď Mojžiš dospel, vo viere odoprel volať sa synom faraónovej dcéry… Vo viere opustil Egypt a nezľakol sa kráľovho hnevu, ale vydržal, akoby videl Neviditeľného. List Hebrejom 11,24.27

V midjánskej pustatine strávil Mojžiš ako pastier oviec štyridsať rokov. Zdanlivo bol navždy odrezaný od svojho životného poslania, podroboval sa však disciplíne, ktorá bola podstatná práve pre jeho naplnenie. V starostlivosti o ovce a nežné jahniatka musel získať skúsenosť, ktorá ho mala urobiť verným a trpezlivým pastierom Izraela…
Uprostred tajomne dojímavej vznešenosti horských pustatín bol Mojžiš sám s Bohom… Vtedy si uvedomil, aký slabý, bezmocný a obmedzený je človek. Mojžiš tu získal to, čo ho sprevádzalo rokmi jeho namáhavého a zodpovedného života, totiž jasné vedomie Božej osobnej prítomnosti… Mojžiš vedel zniesť nepochopenie i obvinenie, pohanu i osočovanie a čeliť každému nebezpečenstvu i samotnej smrti, vytrvať „akoby videl Neviditeľného“. (Žid 11,27)
Mojžiš o Bohu nielen premýšľal, ale priam naňho hľadel. Boh stál pred ním ako jeho ustavičná vízia. Nikdy sa mu nestratila spred zraku jeho tvár. Pre Mojžiša nebola viera hypotézou, ale skutočnosťou. (Ed 62.63; VYCH 53.54)

Bože, aj my potrebujeme byť s Tebou sami, uvedomovať si Tvoju veľkosť a svoju bezmocnosť. A stále na Teba hľadieť, aby sme mohli naplniť naše poslanie.