„Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na zjavenie pre pohanov a slávu pre tvoj ľud Izrael.“

Lukáš 2,29–32

Len čo sa Márii skončilo šestonedelie, spolu s Jozefom priniesli Ježiša do chrámu. Bolo to Máriino prvorodené dieťa, preto za neho museli priniesť zvláštnu obeť.

V chráme sa stretli so Simeonom. Marek ho opisuje ako „spravodlivého a zbožného muža“, ktorý „očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol s ním“ (Lk 2,25). Bol to ďalší človek, ktorý s radosťou očakával príchod Mesiáša.

Simeon bol zbožný Žid. Boh ocenil jeho vernosť a dôveru. Lukáš pripomína, že „Duch Svätý mu zjavil, že nezomrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Lk 2,26).

Neviem, koľko ľudí bolo v tej chvíli v chráme. Všetci sa mohli radovať so Simeonom, že vidia „spásu“. Ich oči však videli niečo úplne iné. Možno obdivovali veľkolepý chrám, jeho zlaté ozdoby a pevné základy, alebo ich zaujala nádhera kňazského rúcha…

Simeon prišiel do chrámu s úplne iným zámerom. Chcel sa stretnúť so svojím Spasiteľom. Nepotreboval ľudí. Chcel sa osobne stretnúť s Bohom.

Kto chce, vidí „spásu“, kto nechce, nevidí nič. Čo chcem vidieť? Nemusím vidieť nič, alebo môžem aj v každodennom zhone vidieť „spásu“. Vďaka ti, Bože.