Prídu s plačom, s prosbou o zmilovanie. Povediem ich a privediem ich k potokom vôd, po rovnej ceste, kde sa nepotknú. (Jer 31,9)

V to sobotné ráno som sa vydala na uvedenú adresu. Keď som prišla k zboru, počula som zvnútra hlasy a spev. Usúdila som, že bohoslužba sa už začala, a stratila som odvahu vojsť sama do neznámeho prostredia. Nerozhodne som sa vonku prechádzala sem a tam, niekoľkokrát som už bola rozhodnutá, že odídem. Zakaždým sa ma však zmocnil ten zvláštny, nevysvetliteľný pocit, aký som mala vtedy na stanici. Akoby som počula hlas: „Nemôžeš odísť! Musíš tam ísť! Teraz! Ak teraz odídeš, už sa sem nikdy nevrátiš!“ A tak som sa opäť vrátila k zboru, ale odvahu vojsť dnu som jednoducho nemala. Bola som nešťastná. CHCELA som vojsť dnu, ale nespravila som to a nedokázala som ani odísť.
Neviem, ako dlho trvalo toto moje váhanie, no potom som zahliadla nejaké dievča, ktoré smerovalo k dverám budovy. Už som o ničom nepremýšľala, utekala som za ňou a opýtala sa jej, či môžem ísť s ňou. Veľmi ochotne ma pozvala ďalej a uviedla do modlitebne. Dodnes nedokážem presne povedať, čo sa tam dialo, lebo som bola rozrušená, tak si z toho nič nepamätám. Cez prestávku za mnou prišla žena, ktorá ma tam pozvala. Radostne ma privítala a po skončení bohoslužby ma zoznámila s kazateľom. Požičali mi časopis Znamenia doby a pozvali ma na nasledujúcu sobotu na novoročné podujatie.
Hneď nato sa mali začať biblické prednášky, na ktoré ma takisto pozvali. Zúčastnila som sa na všetkých. Neskutočne ma oslovovali a mne sa otváral úplne iný svet, o ktorom som doteraz nemala ani tušenie. Po prednáškach som začala chodiť na biblické hodiny, na ktoré som sa vždy veľmi tešila. Z každej som odchádzala naplnená novým poznaním, radosťou a predovšetkým veľkou vďačnosťou voči Bohu.

Pane Ježišu, ďakujem Ti, že meníš náš plač na radosť, vypočúvaš naše prosby o zmilovanie a našu vnútornú vyprahnutosť dokážeš zavlažiť vodou, ktorá nikdy nevyschne. Veď nás aj dnes priamou cestou. Ak zakopneme, pomôž nám znova vstať a ísť ďalej.

Marie Zdvihalová