Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. (Mat 10,32)

Spolu s matkou, ktorá ma vychovávala, som chodil každú nedeľu do evanjelického kostola. Pre to som nedostal odporúčanie na štúdium na vysokej škole. V posudku bolo uvedené: „Z náboženských dôvodov.“ V tom čase sa v našom kostole začala schádzať aj skupinka adventistov a občas sme sa medzi nich vybrali.
Podal som si prihlášku na dvojročné nadstavbové štúdium do Českej Třebovej. Predseda komisie mi na prijímacích skúškach položil tri otázky. Prvá znela: „Veríte v Boha?“ Druhá: „Chodíte do kostola?“ Ani tretia nebola iná: „Budete chodiť aj tu, v Českej Třebovej?“ Napriek tomu, že som trikrát odpovedal „ÁNO,“ bol som prijatý.
Na internáte sme mali každý deň vychádzky, len v nedeľu do štrnástej nesmel nikto odísť z budovy. Ja som však chcel chodiť do kostola. Veď som to praktikoval takmer osemnásť rokov, tak prečo to porušiť?
V nedeľu ráno, sviatočne oblečený s cieľom ísť do kostola, som zišiel na vrátnicu. Vedúci vychovávateľ sa ma spýtal, kam sa chystám. Odpovedal som: „Idem do kostola. Odomknite mi, prosím.“ Bol taký prekvapený, že s otvorenými ústami prikázal vrátničke, aby mi odomkla. Odišiel som, a tak sa to opakovalo každú ďalšiu nedeľu.
V druhom ročníku mi triedny profesor priniesol vyplnenú prihlášku na vysokú školu, na ktorej chýbal už len môj podpis. Podpísal som ju, aby som ho neurazil. V Žiline ma prijali. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že môj triedny profesor bol evanjelik, ktorý sám pravidelne chodil do kostola.
Mama v tom čase už bola členkou Cirkvi adventistov siedmeho dňa a cez prázdniny som s ňou chodil na sobotné bohoslužby. Tešil som sa, že v Žiline budem môcť z vysokoškolského internátu kedykoľvek odísť, že mi nebude nič brániť v tom, aby som v nedeľu chodil do kostola.
Bol som však sklamaný. Keď som v nedeľu navštívil evanjelický kostol, v ktorom bolo niekoľko starších dôchodcov, neboli tam žiadni mladí ľudia. Pán farár sa ma spýtal, kto som a čo robím v Žiline. Keď zistil, že som študent vysokej školy, prosil ma, aby som už do kostola nechodil, pretože kvôli mne by mohol prísť o prácu.
Modlil som sa, aby mi Boh povedal, čo mám robiť. Odpoveď prišla nečakane rýchlo. V stredu dopoludnia prišiel za mnou priamo na prednášku do areálu školy neznámy muž. Povedal, že je adventistickým kazateľom v Žiline. Pán Kaba ma pozval nielen na sobotné zhromaždenie, ale hneď v ten deň na modlitebnú chvíľu do jednej rodiny.
Hovoril som si: „Aký rozdiel. Do kostola nemôžem a tu, priamo v škole, dostávam pozvanie do iného zhromaždenia od človeka, ktorý sa nebojí o súhlas ku kazateľskej práci.“ Začal som teda študovať Bibliu a navštevoval som aj miestny zbor, v ktorom som prežil vyše päť krásnych a požehnaných rokov.

Pane, ďakujem Ti, že si ma oslovil a našiel v tom novom meste. Odpovedal si na moju modlitbu. Ďakujem Ti za mnohých priateľov, ktorých som spoznal. Vďaka, že sa mi stali oporou počas môjho štúdia a pomohli prekonať veľa prekážok, ktoré mi pobyt na tejto škole znepríjemňovali.

Zdeněk Nadrchal st.