Tým ste sa stali vzorom pre všetkých veriacich v Macedónsku aj Achájsku. Lebo od vás sa Pánovo slovo šírilo nielen v Macedónsku a Achájsku, ale vaša viera v Boha prenikla všade, takže my už nemusíme nič hovoriť. (1Tes 1,7.8)

„Akej si ty vlastne viery?“ pýtal sa ma veliteľ na vojne, keď sme spolu hovorili o mojej žiadosti týkajúcej sa voľnej soboty. „Nemohol by si veriť nenápadne, aby si to nikto nevšimol?“
Mnohí sa domnievajú, že veriť sa dá tak, aby si to nikto nevšimol. No keď začnem žiť podľa Božích princípov, ľudia si to hneď všimnú. Spomínam si na jedného môjho nadriadeného, ktorý si ma raz zavolal a dohováral mi: „Vlastík, ja tiež verím, ale tam niekde vnútri. Nikto o tom nemusí vedieť. Na saku nosím červenú päťramennú hviezdu, aby to všetci videli, ale na krku mám krížik.“
Tieto dve spomienky sa mi vybavili pri čítaní Pavlových slov. Oceňuje život veriacich v Tesalonike. Ich životný štýl je kázňou bez slov. O svojej viere nemusia hovoriť, pretože ľudia v ich okolí vnímajú zmenu správania týchto kresťanov.
Pavol pokračuje: „Veď oni sami rozprávajú o nás, ako sme prišli k vám a ako ste sa od modiel obrátili k Bohu, aby ste slúžili živému a pravému Bohu, a aby ste z nebies očakávali jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych, Ježiša, ktorý nás vyslobodzuje od budúceho hnevu.“ (1Tes 1,9.10)
Každý deň sa stretávam s ľuďmi, ktorí hľadajú zmysluplnú náplň života. Zistili, že všetko, čo ponúka tento svet, nakoniec sklame. Ani bohatstvo, sláva alebo postavenie nemôže vyplniť prázdnotu duše, ktorá neuctieva svojho Stvoriteľa.

Pane Ježišu, ďakujem Ti, že vďaka Tebe môžem mať niečo, čo môjmu životu dáva nielen náplň, ale aj zmysel, ktorý sa nekončí okamihom mojej smrti. Pomôž mi žiť tak, aby to na mne ľudia poznali a sami zatúžili získať rovnakú odvahu pozerať sa do budúcnosti s radostnou istotou spasenia.

Vlastimil Fürst