Asi osem dní po týchto slovách vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa.

Lukáš 9,28

Modlitba zohrávala v Ježišovom živote veľmi dôležitú úlohu. V ten deň vzal so sebou troch učeníkov a spolu vyšli na vrch. Nevieme, na ktorý, ale kresťania ho neskôr pomenovali „Vrch premenenia“. Nie je dôležité, ako sa vrch volal, ale čo sa na ňom stalo.

Ježiš sa často modlil. Zvyčajne vyhľadal tiché miesto, kde ho nikto nevyrušoval v rozhovore s nebeským Otcom. V noci stačilo odísť do záhrady, pretože väčšina ľudí spala. Ale teraz bol deň. Preto musel vystúpiť hore na miesto, kde nebudú zástupy ľudí.

Nejde pritom o to, že čím sme vyššie, tým sme bližšie k nebu. V Ježišovom prípade to neplatí. Spasiteľ potrebuje byť chvíľu sám. Začali sa ho zmocňovať obavy, či bude schopný obstáť, keď príde čas, aby priniesol obeť a splnil svoje pozemské poslanie.

Jeho modlitby nie sú samoúčelné. Nie je to rýchle a bezmyšlienkovité odriekavanie modlitby Otče náš alebo nejakých naučených viet. Nerobí to preto, že sa to má, ale preto, že to potrebuje. Modlitba je pre neho rozhovor s nebom a na to potrebuje ticho a súkromie.

Nachádza to na vrchole hory. Je tu ticho, v ktorom bude dobre počuť Otcov hlas. Nič ho nevyrušuje. Je to ideálne miesto na to, aby v ten deň zažil nezvyčajné stretnutie, ktoré mu dá silu a odvahu pokračovať v jeho poslaní.

Ak sa chcem rozprávať s Bohom a nájdem si na to čas, určite si nájdem aj vhodné miesto. V každodennom živote môže byť mojím vrchom akékoľvek miesto, kde môžem na chvíľu nájsť pokoj a súkromie (v tichu a osamote).