Keď však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje. A zvestuje vám aj to, čo príde. (Ján 16,13)

Na môj životný príbeh nepoznám iné vysvetlenie ako moc modlitby. Moja prateta Františka Teplá, adventistka žijúca v Chorvátsku, sa misijne zamerala na svojich príbuzných v Čechách. Ja som sa narodila ako tretie dieťa v katolíckej rodine. Teta Fany vedela, že nad mojím životom visel Damoklov meč, ktorý sa týkal interrupcie, preto verila, že Pán Boh má s mojím životom plán.
V štyroch rokoch som šťastne vyviazla z infekčnej meningitídy a mama ma prvýkrát vzala do katolíckeho kostola. Tu som sa stretla s Ježišom. Vzhľadom na neschopnosť abstraktného myslenia som kňaza považovala za Ježiša. Pocítila som hlboké výčitky svedomia a prežívala bázeň pred Bohom. Mamičky som sa spýtala: „Čo tam Ježiško robí?“ Odpovedala, že to nie je Ježiško, ale pán farár.
V tej chvíli ma nevedomky zranila, a to bol začiatok duchovnej bariéry medzi mnou a mojou matkou. Pochopila som, že som sa stretla s neviditeľným Ježišom. Povedala som si, že mame do toho nič nie je, pretože tomu aj tak nerozumie.
V mysli mi však zostala nezodpovedaná otázka: „Ako sa rieši problém viny?“ Cítila som, že Ježiš je síce prísny, ale zároveň milujúci. Odpoveď na svoju otázku som našla v siedmich rokoch vďaka piesni „Narodil sa Kristus Pán“. Tým riešením je On. V desiatich rokoch som sa v škole dozvedela o Jánovi Husovi. Bol to pre mňa šok, keď som zistila, že kresťania sa delia na dobrých a zlých. O jedenásť rokov neskôr moja duchovná cesta vyústila krstom v Cirkvi adventistov siedmeho dňa.
Viera v Boha je predovšetkým o vzťahu, a tak som si v dvanástich povedala: „Ak by mi Pán Boh niečo sľúbil, tak mi to určite dá.“ Netušila som, že Boh Abraháma ma vzal za slovo…

Pane Bože, ďakujem Ti, že to, čo mi dáš, budem môcť použiť na oslavuTvojej moci a lásky. Amen.

Vlasta Č.