Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu a požehnal ich. Lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali zástupu. Všetci jedli a nasýtili sa, ba z nalámaných zvyškov sa nazbieralo ešte dvanásť košov.

Lukáš 9,16.17

Tentoraz sa okolo Ježiša tlačí mimoriadne veľký zástup. Hltajú každé jeho slovo a zabúdajú na čas. Mesiáš káže na odľahlom mieste. V okolí nie je žiadne väčšie mesto, len malé dedinky bez trhov, pekární a reštaurácií.

Keď sa začne stmievať, učeníci prídu k Ježišovi. Na chvíľu prerušia jeho kázanie a požiadajú ho, aby už skončil. Nie preto, že by už nechceli počúvať, ale myslia na ľudí. Musia byť rovnako hladní ako oni.

Ježiš im hovorí: „Vy im dajte jesť! Odpovedajú mu: Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby. Iba ak by sme šli nakúpiť jedlo pre všetkých tých ľudí.“ (Lk 9,13) Ježiš nie je zaskočený. Prikáže, aby si všetci sadli a prichystali sa na spoločné jedlo.

Potom podľa Lukáša Ježiš „pozdvihol oči k nebu“. To nám prezrádza, odkiaľ pochádza moc, ktorá dokáže päť chlebov a dve ryby rozmnožiť tak, že je z toho hostina pre obrovský zástup. Naozaj obrovský. Marek vo svojom evanjeliu napísal: „Tých, čo jedli z chlebov, bolo päťtisíc mužov.“ (Mk 6,44) Ak tam boli títo muži aj so svojimi rodinami, mohlo tam byť aj dvadsaťtisíc ľudí.

Táto moc pôsobí za mimoriadnych okolností aj dnes. Sám som to zažil. Boh dokáže požehnať to málo, čo mám, aby som mohol pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Len sa o to svoje málo nesmiem báť. Musím byť ochotný odovzdať to Ježišovi – a potom uvidím zázrak.