Ja však chcem hľadieť na Hospodina, čakať budem na Boha svojej spásy. Môj Boh ma vypočuje. Micheáš 7,7

Sestra Milada patrí k najstarším členom môjho zboru. Chodievala vždy dobre naladená, veselá a myslím, že keď bola mladšia, musela to byť veľmi energická žena. Rada rozprávala o svojom živote, o tom, ako kedysi dávno viedla čističku RICO na dezinfekciu bavlny a ako v začiatkoch prevádzky chodila nad tými čistiacimi kaďami a modlila sa k Bohu, aby to fungovalo, pretože po mnohých neúspešných pokusoch tomu už nikto neveril. A Boh ju vyslyšal. Rozprávala o tom, ako si musela na vysokej škole odriekať, že mesiac sa vylúpol zo zemskej atmosféry a všetko zakončila príbehom z osobného života o svojom manželstve.
Tieto tri príbehy nám porozprávala každú sobotu stále dookola a stále s rovnakým nadšením, akoby nám ich rozprávala prvýkrát. To najdôležitejšie však bolo až na konci. Nezabúdala totiž dodať vetu, ktorou ju v živote zastavil sám Boh: „Milada, ticho a čakaj.“ Akoby to bola tá najdôležitejšia veta, Božia veta, ktorá jej zasiahla do príbehu v zamestnaní, v škole aj v manželstve.
Chcem ti, Miladka, za túto vetu poďakovať, že si ju počula a odovzdávala nám ostatným, ako svoje najkrajšie vyznanie o Božej moci, ako to najdôležitejšie, čo si vo svojom živote nesieš.

Pane, uč ma dnes ticho čakať.

Tomáš Dymáček