Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu — Ježiša Krista, spravodlivého. On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. Prvý Jánov list 2,1.2

„Máme obhajcu.“ Včera sme povedali, že Ježiš „žije neustále, aby sa prihováral“ za tých, ktorí k nemu prichádzajú. (Heb 7,25) Tieto dva verše hovoria o tom istom – náš obhajca sa za nás prihovára.
V úvodnom texte čítame, že Božou vôľou je, aby sme nehrešili. Nasleduje vysvetlenie, kto sa za nás prihovára, keď zhrešíme. Z kontextu vyplýva, že naším problémom je hriech.
Ján, podobne ako ostatní biblickí pisatelia, vie, že všetci ľudia hrešia napriek tomu, že nechcú a poznajú Boží ideál. V prvej kapitole svojho listu Ján napísal: „Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy.“ (1 Ján 1,8) O dva verše ďalej otvorene vyhlasuje: „Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho (Pána Boha) robíme klamárom a jeho slovo nie je v nás.“ (verš 10) Medzi veršami 8 a 10 je verš 9, ktorý hovorí: „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.“
Ján je realista. Nechodí okolo ľudskej hriešnosti ako okolo horúcej kaše. Svoje hriechy musíme vyznať, nie zapierať.
V tejto súvislosti Ján hovorí o hriešnikoch, ktorí majú u Otca obhajcu. Kontext tohto verša nám pomáha porozumieť zmyslu Ježišovej príhovornej služby za nás. Keď Duch Svätý usvedčí hriešnika z hriechu, hriešnik vyzná svoje hriechy a v pokání prichádza k Božiemu trónu. Ježiš ako vzkriesený víťaz poukazuje pred Bohom na to, že ho vierou prijal. V tej chvíli Ježiš a Otec na základe Kristovej zmierujúcej obete prinesenej na kríži kajúcemu hriešnikovi ochotne odpúšťajú. (1 Ján 2,2)
„Máme obhajcu!“ „Ježiš môže!“ Môžeme „smelo“ prichádzať k Božiemu trónu. Boh nám rád odpustí. Z Božej prítomnosti odchádzame očistení. Amen!