Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ Lukáš 10,41.42

Keď čítam túto stať a predstavím si reakcie Marty a Márie, podvedome vidím svoj každodenný „zápas“ o zosúladenie práce a modlitby. Jedna časť zo mňa si chce Pána uctiť, sadnúť si v pokoji k jeho nohám a počúvať, čo mi túži povedať, ale je vo mne aj časť Marty, ktorá je presvedčená, že sadnúť si a počúvať v tichu je luxus, keď na mňa toho toľko čaká!
Pánov tichý hlas ma síce pozýva, aby som nechal všetko tak a venoval mu čas i pozornosť, ale vtom zazvoní telefón, musím sa neodkladne ozvať; telefonujem a medzitým mi zrak padne na účet, ktorý už mal byť zaplatený, och, musím bežať na poštu; hlavou mi preblesne, že som sľúbil kolegovi prísť skôr do práce; už nestihnem urobiť deťom desiatu, zabudol som na ten sľub… Zhon odrazu pohltí všetky moje úmysly modliť sa a počúvať Pána. Často mávam dojem, že deň by mal mať viac ako dvadsaťštyri hodín. Pýtam sa sám seba: ako nájsť „lepší, Máriin“ podiel a zároveň stihnúť všetko potrebné? Ten „lepší“ podiel nenájdem niekde vonku vo svete. Je v mojom vnútri, tam, kde nechávam prebývať svojho Boha. Túži byť so mnou a šepká mi: „Zastav sa, stíš sa vo vnútri. Aspoň na chvíľu. Som nablízku.“
Nemáme mať výčitky, že sa málo modlíme, ale že sa nemodlíme stále.
„Neprestajne sa modlite.“ (1. Tesaloničanom 5,17)