Blázon si hovorí: Boha niet! (Žalm 53,2)

„Nebuď blázon a nekaz si život!“ To mi povedala moja triedna učiteľka v deviatej triede. Bolo to pred jednou „pracovnou sobotou“, keď ma prehovárala, aby som v sobotu prišiel do školy. Z môjho posudku by mohla vymazať zmienku o tom, že pochádzam z rodiny náboženského fanatika. Myslela to so mnou dobre. Dnes viem, že ma mala rada, preto sa snažila presvedčiť ma, že len blázon môže v druhej polovici 20. storočia veriť v Boha.
Do školy som v tú sobotu neprišiel, a z toho jasne vyplynulo, že som nešiel na strednú školu, ale na učilište. Moje vyhliadky na vysokú školu sa rozplynuli. Zakúsil som, ako zarábajú na chlieb strojní zámočníci a nástrojári. Keď už som sa zmieril s tým, že budem pracovať v továrni, všetko sa zrazu zmenilo a ja som sa nakoniec na tú vysokú školu predsa len dostal.
Boli chvíle, keď som si pre nátlak zo strany učiteľov hovoril, či to s vierou nie je naopak. Či naozaj nie som blázon, keď si hovorím, že BOH EXISTUJE. Dnes celým svojím srdcom súhlasím s tým, čo napísal Dávid. Vo svojom živote naozaj vnímam Boha a každý deň sa snažím zapájať ho do svojich plánov či denného programu. Obraciam sa k nemu, keď prichádzajú problémy. Chválim ho, keď sa na ne môžem pozrieť z Jeho nebeského nadhľadu.
Do môjho života vstúpil Boh už v detstve, keď som ho bral ako samozrejmosť. Bol to však Boh, ktorý je niekde veľmi vysoko a ďaleko. Som rád, že dnes považujem Boha za svojho nebeského otca a najlepšieho priateľa. Priateľa, ktorý mi môže povedať aj to, čo by som od nikoho iného neprijal.
Verím v Boha. Keby som v neho po tom všetkom, čo sme spolu prežili, neveril, musel by som byť blázon.

Môj nebeský Otec, som rád, že si. Ďakujem Ti, že si mi v živote neraz dokázal, že nie si niekde ďaleko a vysoko, ale stojíš vedľa mňa. Aj teraz túžim po Tvojej blízkosti. Pomôž mi, aby moje správanie odzrkadľovalo Tvoju existenciu.

Vlastimil Fürst