Potešujte sa navzájom týmito slovami. (1Tes 4,18)

Bol sychravý a studený deň. Pršalo a zima už liezla za nechty a ja som musel ísť do obchodu. Keď som cestou zistil, že mám deravé topánky, obe ponožky už boli mokré. Asi som nevyzeral veľmi príťažlivo.
V obchode som nemohol nájsť soľ. Chvíľu som hľadal, ale nakoniec som sa spýtal predavača. Vôbec nereagoval na moju mrzkú náladu a s príjemným úsmevom ma doviedol až k miestu, kde boli pekne v rade uložené vrecká tejto základnej kuchynskej suroviny, ktorá je podľa rozprávky cennejšia ako zlato.
Mladý predavač sa ma spýtal, či ešte s niečím potrebujem pomôcť. Jeho úsmev spôsobil, že som zrazu necítil mokro v topánkach a deň sa zdal krajší.
Ako málo niekedy stačí na to, aby sa zmenila naša nálada. Stačí jeden úprimný úsmev!
Cestou domov som stretol susedku, ktorej nedávno zomrel manžel. Poprial som jej dobrý deň a usmial sa na ňu. Jej smutná tvár sa zrazu roztopila. Stáli sme pred domom a hovorili o nádeji na vzkriesenie; o nádeji, že sa s manželom znovu uvidí.
Keď sme sa rozchádzali, v jej vráskavej tvári som videl zvláštny pokoj. Zrazu som si spomenul na výrok apoštola Pavla, ktorým zakončil svoje rozprávanie o budúcom vzkriesení. Napísal: „Potešujte sa navzájom týmito slovami.“
Úsmev mladého predavača spustil v to ráno lavínu ďalších úsmevov. Určite netušil, koľkým ľuďom tým priniesol trochu svetla a tepla do onoho sychravého dňa.

Náš nebeský Otče, bol by som rád, keby som dnes svojím konaním vyvolal úsmev na Tvojej tvári. Chcem tiež priniesť radosť aspoň niekoľkým ľuďom – svojej manželke, deťom, rodičom aj priateľom, s ktorými sa dnes stretnem. Pomôž mi, nech sa aj mne dnes podarí spustiť lavínu úsmevov.

Vlastimil Fürst