Ale otec povedal svojim sluhom: „Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy!“

Lukáš 15,22

Snažím sa vcítiť do pocitov syna, ktorý sa vracia domov. Vracia sa tam, odkiaľ nedávno odišiel s poriadnym buchnutím dvier. Všetkým chcel dať najavo, že konečne začne žiť a navždy zabudne na svoje trápenie na otcovej farme.

Mnohí z otcových sluhov sa mu čudovali, pretože na vlastnej koži skúsili slobodu, ktorú tak vychvaľoval. Vedeli, že zábava trvá len dovtedy, kým na to máte. Keď konto vyschne, neštekne po vás ani pes.

To si teraz uvedomoval aj mladší syn. Bál sa pohľadov, v ktorých bude čítať: „My sme ti to hovorili!“ Je na ceste domov a má strach z toho, čo ho čaká. Každú chvíľu si hovorí, že by to mal radšej vzdať. Zrazu uvidí postavu, ktorá mu pripomína otca. Vidí, ako vybehla z brány rodinnej farmy. Keď sa priblíži, zistí, že je to naozaj jeho otec. Beží k nemu a rozťahuje ruky, aby ho čím skôr objal.

Mladý muž na chvíľu zaváha, ale potom sa tiež rozbehne. Konečne sú spolu. Otec si nevšíma, aký je syn zanedbaný. Nebojí sa, že si zašpiní oblečenie. Nevadí mu ani synov zápach. Otec sa konečne dočkal. Nedovolí, aby mu špina a nepríjemný pach pokazili obrovskú radosť, ktorú v tej chvíli cíti. Jeho stratený syn je konečne opäť doma.

Boh prikrýva náš hriech, našu zažratú špinu a ten hrozný prasací zápach tým najlepším rúchom. Vracia nám všetky práva, ktoré vyplývajú z nášho „synovstva“. Prečo to robí? Pretože nás miluje láskou, ktorá vracia stratenú dôstojnosť každému, kto si uvedomí svoju chybu a túži po zmene.